Slovo o Martinovi Rázusovi

alebo

Letokruh Martina Rázusa 1937–1938“

Miloš Kovačka

Myšlienka medzinárodnej vedeckej konferencie Martin Rázus – politik, spisovateľ a cirkevný činiteľ, ktorá sa koná v rámci Dní Milana Hodžu – Osobnosti slovenskej politiky 2008, sa rodila dlhšie: popri iných podnetoch, inšpirovaných Letokruhom Martina Rázusa, to boli aj vízie – úvahy o budúcnosti Dní Milana Hodžu. Jednu z nich sme uverejnili v polemike s Ivanom Kučmom, ktorý sa s dešpektom vyslovil o martinských hodžovských návratoch v roku 2006 v Novom živote Turca. V replike na arogantný protihodžovský odsudok sme napísali: „Dni Milana Hodžu boli od samého začiatku koncipované ako projekt, ktorý prerastie od východiskovej „hodžovskej“ problematiky k všetkým ostatným dôležitým stránkam a významným osobnostiam slovenskej politiky 20. storočia. Napríklad k vedeckej a dokumentografickej prezentácii signatárov Martinskej deklarácie, medzi nimi Matúša Dulu, Karola Antona Medveckého, Andreja Hlinku, Emila Stodolu, Vavra Šrobára, Emanuela Lehockého, Ferdiša Jurigu, Samuela Zocha, či ďalších významných osobností slovenskej politiky – Samuela Osuského, Martina Rázusa alebo Karola Sidora, a tak ďalej. Je to práca presahujúca jedno desaťročie.“ Práve uskutočnená konferencia o Martinovi Rázusovi dáva naznačenej vízii zmysluplnú odpoveď, a to súborom prednesených referátov – znalostí a úvah o vynikajúcom slovenskom politikovi, spisovateľovi a milovanom evanjelickom kňazovi.

Nielen prípravu konferencie, ale aj výber témy tohto nášho vystúpenia inšpiroval prebiehajúci Letokruh Martina Rázusa. Podujatie pri príležitosti 70. výročia úmrtia a 120. výročia narodenia, ktoré pripadli na roky 2007 a 2008, vyhlásil Spolok Martina Rázusa. Aj keď nás k účasti pozývali aj iné možné a aktuálne témy, napríklad Rázusova publicistika alebo komparatívna téma: Martin Rázus, Ján Drobný a Fedor Ruppeldt v slovenskej medzivojnovej politike (nepochybne jestvuje i celý rad ďalších bádateľských výziev), predsa sme sa napokon rozhodli pre tému „letokruh Martina Rázusa 1937–1938“. Hoci formálne taký „letokruh“ nebol vyhlásený – reálne sa predsa uskutočnil, a to prostredníctvom mnohostranného a s jedinečnou empatiou vyjadrovaného hlasu Slovenska o Martinovi Rázusovi, ktorý bolo veľmi dobre „počuť“ práve v rokoch 1937 a 1938, najmä v smútočnom roku – a to od úmrtia Martina Rázusa – 8. augusta 1937, až do jeho nedožitých päťdesiatych narodenín – 18. októbra 1938. V tomto časovom rámci „smútočný rok“ predoslal práve prebiehajúci Letokruh Martina Rázusa rokov 2007–2008, a to najmä jedinečnou rázusovskou reflexiou. Inšpirovala a organizovala ho po Rázusovom úmrtí najmä Slovenská národná strana, ktorá vo vyhlásení Ďalšia činnosť Slovenskej národnej strany (Národnie noviny 21.8.1937) vyznačila niektoré aspekty smútočného roku – „letokruhu“. Podľa tohto vyhlásenia nemalo byť v smútočnom roku predsednícke miesto Slovenskej národnej strany obsadené. Miestne organizácie Slovenskej národnej strany mali samostatne alebo spolu s kultúrnymi spolkami (Maticou slovenskou, Živenou atď.) usporiadať pietne zhromaždenia a verejné prejavy na uctenie pamiatky veľkého zosnulého. Na základe súhlasu pozostalých mali byť pripravené a vydané plakety, busty a podobizne Martina Rázusa. Niet pochýb o tom, že práve prebiehajúci Letokruh Martina Rázusa 2007–2008, ktorý „putuje“ po mestách a obciach, cirkevných zboroch a chrámoch, a ktorý sa usiluje o inštaláciu pamätných tabúľ, osobitne o Rázusov pamätník v Bratislave, t. j. na miestach, ktoré sú bytostne spojené so životom a dielom Martina Rázusa, má mnoho spoločného so „smútočným“, historicky neobyčajne dramatickým pozoruhodným rokom – letokruhom Martina Rázusa 1937–1938.

I. Prológ letokruhu Martina Rázusa 1937–1938

Nadchádzajúci „smútočný“ rázusovský letokruh viacerými signálmi naznačoval už rok 1936. Pre Martina Rázusa bol neobyčajne ťažkým. Prichádzali dni, v ktorých sa čoraz naliehavejšie ohlasovala jeho choroba, politické spory vyvolávali potrebu rezignácie na politiku – osobitne na predsedníctvo v Slovenskej národnej strane. Martin Rázus v neskorej jeseni 1936, ako to zaznamenal v Národných novinách 30.10.1937 jeden z jeho najbližších, Gabriel Rapoš, predniesol svoju poslednú literárnu prednášku: 29.11.1936 prednášal v Moravskej Ostrave – v cykle prednášok Spisovatelia o sebe. „Odtiaľ odišiel“ – píše Rapoš ďalej – „do Prahy a 30. t. m. povedal poslednú svoju reč ako poslanec NS, v ktorej odôvodňoval, prečo nehlasuje za rozpočet a mimo iného vyhlásil: Ako ľudia tiež máme právo na život, ako občania máme tiež právo na život a ako národ tiež máme právo na život. Žiadame, aby toto právo každý uznal a aby sa podľa toho i riadil!!“

Rázusovým hlasom požadované „právo na život“ sa rozliehalo Slovenskom i na Nový rok 1937: novoročná pohľadnica Národných novín, ktorá do zimnej nálady horskej krajiny vkomponovala hladné šelmy, číhajúce ponad „rieku času“ na svoju obeť, bola výbornou ilustráciou k úvodníku Martina Rázusa Novej vôle k životu! Zimná pohľadnica je lemovaná jedinečnou esejou: Martin Rázus ju adresuje milovanému Slovensku: Potrebujeme času dokázať, píše v nej, čo je v nás i pre iných i pre seba. Keby sme neniesli v duši nič svojského a úlohou našou bolo by sa len prispôsobiť, dávno by sme to boli vykonali i pred prevratom. Miesto boja o svoju individualitu boli by sme využili výhody asimilácie so silnejším. Kto chce, ten ľahko pochopí! Čo sme nevedeli spraviť kedysi, nemôžeme ani teraz, a to práve pre vyhranenosť našej slovenskej individuality a priamej cesty za našim životným poslaním.

Sú to slová nepochybne testamentárne, platné pre slovenskú politiku, nech ju písali minulé, píše dnešné, alebo ju budú písať budúce slovenské storočia. Ak ich ako Rázusovo posolstvo vkladáme do rámca tejto state, má to svoje vážne dôvody: Rázus ich napísal potom, ako sa sklamal v politike, potom, ako vážne ochorel a nemohol v politickej, ale ani v publicistickej práci intenzívne, tak ako pred ostatnými voľbami 1935, pokračovať v obvyklom vysokom tempe. Na verejnosť presakovali informácie o jeho postupne sa zhoršujúcom zdravotnom stave – a verejnosť reagovala na stránkach Národných novín, a to povzbudivými veršami, želaniami zdravia i tichými modlitbami za politika, kňaza i básnika – ako príklad môžeme uviesť, pars pro toto: pseudonym A-moll 29.6.1937 alebo Pavol Németh Čabiansky 3.7.1937.

Slovom, zdravotný stav básnika Martina Rázusa vzbudzoval vo verejnosti vážne obavy. Aj napriek tomu, že sa „utiahol“ z verejného a politického života, „nemal pokoja“. Kritici Rázusovej politiky mu „nedali dýchať“. „Komunistické“ Slovenské zvesti, ako ich samotný Martin Rázus charakterizoval, uverejnili 11. 4. 1937 otvorený list Martinovi Rázusovi o „hrdých luteránskych bratoch v Nemecku“: podľa Rázusa hrdých na nový Hitlerov politický režim. Otvorený list Slovenských zvestí bol zrejmou alúziou na Rázusov nepremyslený pronemecký článok v Národných novinách, publikovaný 18.3.1933 (podľa Jána Juríčka to bol Rázusov najväčší životný omyl) – v ktorom mu vytkli sympatie voči Adolfovi Hitlerovi, ktoré bol „pred rokmi prejavil v parlamente“, a tiež „nenávisť k plebejcom, ktorí si zaumienili inak usporiadať svet, ako je usporiadaný dnes, ľudskejšie, slobodnejšie“. Rázusa sa Slovenské zvesti pýtali i na to, čo v súvislosti s proticirkevným kurzom v Nemecku, a to i s ohľadom na román Odkaz mŕtvych, vykonal v záujme svojich súvercov – evanjelických bratov v Nemecku. Rázus odpovedal v Národných novinách 17.4.1937 úvodníkom Niekoľko poznámok. Bol to jeho posledný úvodník. Rázne v ňom odmietol podozrenie zo sympatií voči Hitlerovi, nacizmu a hitlerizmu a kriticky sa vyslovil nielen o nemeckom „deformovanom“ nacionalizme, ale i o sovietskom deformovanom komunizme. Veta, ktorú v tejto súvislosti sformuloval s príznačnou rázusovskou dikciou, s veľkou presnosťou charakterizuje Rázusov postoj voči akémukoľvek politickému totalitarizmu: Nacionalizmus – a to by mohli už raz i naši ľavičiari pochopiť – nie je nemecký bajonet, ani koncentračný tábor, ako ani komunizmus nie je bajonet ruský a koncentračný tábor… Ja som sa neraz osvedčil v parlamente nielen za demokraciu ako nezbytnosť pre náš štát (čo nota bene ani hitlerizmu, ale ani komunizmu nijak nezodpovedá), ale vyhlásil som otvorene z rečnišťa, že náš nacionalizmus ani český, ani slovenský nie je a nechce byť imitáciou nemeckého! Ostatnú vetu citovaného výroku Martin Rázus graficky podtrhol. V tomto kontexte odmietol i prenasledovanie nemeckých kresťanov: otázku „Kto by to ospravedlňoval?“ zodpovedal s presvedčením, že nemecký národ preukáže dosť sily potrebnej na to, aby mohol byť v Nemecku kultúrny a náboženský život upravený, a to i proti všelijakým „novopohanom“. Pritom mal na mysli nielen nemecký protikresťanský orientovaný nacizmus, ale kriticky odmietol i sovietsky protináboženský „historický materializmus“.

Martin Rázus o mesiac neskôr poskytol Národným novinám i svoj „posledný rozhovor“. Ťažko chorého ho 13.5.1937 na Sliači navštívil v zastúpení mnohých jeho prívržencov Alexander Samuel Pakan, publicista a redaktor Národných novín. Rozhovor, ktorý vyšiel v Národných Novinách 15.5.1937 pod názvom Pri Martinovi Rázusovi, má mimoriadny význam pre pochopenie niektorých kapitol a viacerých aspektov Rázusovho života a diela, osobitne jeho ťažkej choroby. V tomto rozhovore – ako ho po Rázusovej smrti v Národných novinách 10.8.1937 charakterizoval Pakan samotný – vyspovedal sa zo všetkého, čo mu ležalo na srdci. A pálilo to mnohých, lebo Rázus zarezal do živého, vysvetlil, čo mu všetko dávali, ako ho chceli kúpiť, ako sa snažili urobiť z neho zapredanca… Rázus sa nepoddal, nič neprijal od mocných tohto sveta, ani úrady, ani veľkostatky, ani šéfredaktorstvá s tisícovými platmi… Bez okolkov zodpovedal i Pakanovu kľúčovú otázku, ktorá sa týkala jeho vážnej choroby: No boli to predsa voľby, odpovedal Rázus Pakanovi: Strávil som na agitácii času a času. Od Košíc po Český Těšín v Sliezsku, od Těšína po Lučenec, od Vrboviec na západnom Slovensku až po Brezno. S nebohým senátorom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Dr. Ľudovítom Labayom mal som na južnom Slovensku 16 verejných ľudových zhromaždení a manifestácií. To zláme i železnú povahu. A pokračoval žeravými vetami o smutnej povolebnej skúsenosti medzi slovenskými politickými stranami – mal na mysli nielen rozpad volebnej spolupráce s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, ale i situáciu …v našej Slovenskej národnej strane. Tieto smutné skúsenosti zničili mi nervy a zapôsobili veľmi silno na moju citlivú dušu. To všetko si Rázus na Sliači, ako doslova povedal, „odpykával“.

V citovanom rozhovore Martin Rázus kriticky reagoval i na laxnosť, s akou evanjelické cirkevné úrady reagovali na jeho vážne ochorenie: aj napriek tomu, že existovali vážne dôvody na to, aby bol v úrade farára breznianskeho evanjelického zboru riadne zastúpený kaplánom, zastupovanie vykázalo celý rad trhlín aj preto, lebo tak ako Rázus, vážne ochorel i seniorálny kaplán, ktorý ho mal zastupovať. O tejto otázke sa Martin Rázus vyslovil na pôde Cirkevných listov: bol jeho list, ktorý adresoval rokovaniu svojho „najbližšieho“ kňazského spoločenstva: pastorálnej konferencii zvolenského seniorátu – bratstvu, ktorého bol členom. Konferencia, ktorá sa konala 25. 5. 1937, Rázusov list prijala súhlasne a so zjavnými sympatiami, aj keď v ňom Rázus vyslovil vážne námietky voči starostlivosti o chorých farárov a kaplánov. O tejto otázke polemickým tónom diskutoval s vedením evanjelickej cirkvi na stránkach Národných novín aj 12.6.1937, a to reakciou na stanovisko Evanjelickej tlačovej kancelárie, ktoré uverejnili všetky významné slovenské periodiká – i Národnie noviny (5.6.1937) – pod názvom Na vysvetlenie.

Rozruch, ktorý Pakanov sliačsky „posledný rozhovor“ Martina Rázusa vzbudil na slovenskej politickej scéne i vo verejnom živote, veľmi dobre ilustruje aj otvorený list Fedora Ruppeldta „bratovi Martinovi Rázusovi“, ktorý publikoval – „priateľským tónom“ a súčasne „kriticky“ – v Slovenskom denníku (20.5., 21.5. a 26.5. 1937). Ruppeldtov list je pre dejiny slovenskej medzivojnovej politiky významným prameňom: umožňuje presnejšie chápať vtedajšiu slovenskú koaličnú (vládnu) a opozičnú (autonomistickú) politiku: Ruppeldt a Rázus, bratia vo viere i v konfesii, stáli na rozdielnych politických pozíciách; Ruppeldt bol poslancom vládnej republikánskej strany, Rázus poslancom opozičnej autonomistickej Slovenskej národnej strany – stretávali sa ako súperi na politickom poli. Napríklad v roku 1935 Fedor Ruppeldt v Slovenskom denníku 22.5. atakoval Rázusov otvorený list evanjelickým voličom. Ruppeldt podobne vystúpil na Rázusovu adresu i v otvorenom liste v roku 1937. A hoci Rázusovým kritickým slovám na adresu vtedajších vrcholných predstaviteľov evanjelickej cirkvi, ktorí neodbremenili Rázusa počas choroby v jeho farárskych povinnostiach tak, ako to očakával, priznal určité oprávnenie, predsa načrtol v otázke zastupovania v cirkvi i také riešenia, ktoré, ako uviedol, „boli v rukách samotného vážne chorého Martina Rázusa“. V témach politických bol však Ruppeldt voči Rázusovi omnoho kritickejší. Dokazoval, že finančné a materiálne ponuky, ktorých sa Rázusovi dostalo po roku 1918, tak ako ich predstavil v rozhovore s Pakanom, a to od rozličných korporácií, inštitúcií či politických strán, neboli by jeho osobnosť degradovali a nemusel, ak by niektoré z nich prijal, stratiť svoju nezávislosť, na ktorej si mimoriadne zakladal. Práve naopak, podľa Ruppeldta by práve na ich základe mohol omnoho lepšie vo verejnom, či už vedeckom, politickom, umeleckom, ale i duchovnom živote pôsobiť.

Pakanov rozhovor s Martinom Rázusom reflektovala aj republikánsko-agrárna Slovenská vlasť (28.5.1937), ktorá pri tejto príležitosti podčiarkla príčiny vážnej Rázusovej choroby. Spoločne s Rázusom ju diagnostikovala ako dôsledok obrovského Rázusovho sklamania z politického partnerstva s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Hoci vysoko vyzdvihla výnimočnosť Rázusovho literárneho diela, predsa zdôraznila, že „v politike sa neosvedčil“. Vyjadrila nádej, že Martin Rázus sa uzdraví, a to so želaním, aby bol v budúcej politickej činnosti opatrnejší a „vyvaroval sa doterajších chýb“. Slovenská vlasť aj napriek „prorázusovským“ formuláciám predsa len zdôraznila tézu o mylných cestách Rázusovej politiky.

Na Pakanov rozhovor i na Ruppeldtov otvorený list reagovali tak kritici Rázusových politických koncepcií (napríklad v komentári denníka A-ZET), ako aj Rázusovi prívrženci. Osobitný rozruch však vyvolal príspevok Dr. O. Dunajeckého (podľa Kormúthovho slovníka ide o pseudonym Pavla Čarnogurského) publikovaný 4.6.1937 v denníku Slovák. O. Dunajecký Rázusov rozhovor využil predovšetkým na to, aby (najmä katolíckych) čitateľov „dezinformoval“: podľa Dunajeckého Rázusov rozhovor treba pochopiť tak, že jeho „spoluvyznavači“ – rozumej súverci, evanjelici – sú – podľa Rázusa – „vlastne príčinou všetkých národných útrap slovenských“: Toto tam vôbec nie je! – zvolal v replike na Dunajeckého – Čarnogurského komentár Gabriel Rapoš v Národných novinách 8.6.1937, a pokračoval: Vystúpil s trpkou obžalobou?! Iste mal k tomu príčiny a práva, aby svoju cirkev upozornil na nedostatky. Nechcel žalovať, iba varovať, a to je trochu rozdiel!

G. Rapoš sa v replike vyslovil i k Ruppeldtovmu listu: označil ho vo vzťahu k Rázusovi za netaktický. No predsa, ako vyslovene zdôraznil, nebol „mienený protievanjelicky“ – totiž tak, ako ho katolíckym čitateľom Slováka predstavil O. Dunajecký: Nebojte sa, Rázus je takým dobrým luteránom, že nechce svojej cirkvi škodiť a nechce dávať proti nej zbrane do nezodpovedných rúk. Na O. Dunajeckého tvrdou replikou v časopise Služba 6/1937 reagoval aj kryptonym –d– v glose, ktorej cieľom bolo brániť (nemenovaného) Rázusa a poukázať na nezdravé, tendenčné a falošné javy v dobovom katolícko-evanjelickom pomere na Slovensku. Rázusov list inšpiroval k pozoruhodnej úvahe i Vladimíra Rolka v Cirkevných listoch, ktorý v súvislosti s výkladom Rázusovho listu, ako sa prejavuje na katolíckej strane, požadoval, aby sa o cirkevných záležitostiach „denná tlač vyslovovala s taktom“. Súčasne – polemizujúc proti prílišnej otvorenosti Rázusovho kritického listu – vyslovil mienku, podľa ktorej by sa cirkevné záležitosti – „proste pre samú kompetenciu“ – mali pretriasať na cirkevnej pôde a nie na verejnosti.

Rázusa v ostatných mesiacoch jeho života navštevovali rozliční priatelia, medziiným i spisovatelia. Niektorí, ako zaznamenal Slovenský východ 16.1.1937, takrečeno „pri smrteľnej posteli“ v januári 1937 (už v januári 1937 sa hovorilo o smrteľnej posteli Rázusovej!) na bratislavskej očnej klinike: boli to T. J. Gašpar, M. Urban, J.G. Tajovský, H. Gregorová, časté rozhovory na klinike s Rázusom viedol (ako pripomenuli Národnie noviny) L.N. Zvěřina, iní ho zjari (ako Pakan) navštevovali na Sliači a niektorí tak učinili v ostatných dňoch jeho života na evanjelickej fare v Brezne: Pred desiatimi dňami sme ho navštívili. Uradostnený prijal rôznorodú skupinu mladých slovenských básnikov, mladých v pomere k nemu, v niečom svojich žiakov. Beniak, Smrek, Poničan – píše Emil Boleslav Lukáč v nekrológu v Českom slove, ktorý prevzali Národnie noviny12. 8.1937 – pri svojej potulke stredným Slovenskom nemohli sme ho obísť. Neverili sme súkromným správam, že je to s ním tak veľmi zle. Zašli sme si teda k nemu presvedčiť seba a presvedčiť i jeho. Presvedčiť ho o tom, že bude ešte chlap na mieste, že po sklamaniach, únave a chorobe vzchopí sa znova. Presvedčiť ho o tom, že je tu medzi nami potrebný, že sa s ním i naďalej chceme stretávať v literatúre ako blízki priatelia, vo verejnom živote slovenskom ako spolupracovníci, v politike ako čestní bojovníci, v niečom súhlasiaci, v niečom sa križujúci, v niečom súhlasiaci. A hoci Rázus počas stretnutia s mladšími druhmi v slovenskej literatúre „očividne okrial“, po „prvých rezignovaných slovách“ do budúcnosti „rozprestieral dobré možnosti“, a „všetci sa rozveselili a odišli s dobrou nádejou“, predsa ďalšie radostné stretnutie s Rázusovými hosťami, ktoré sa malo konať ešte v ten deň navečer, sa neuskutočnilo. Majstrovi sa priťažilo a ďalej priťažievalo; Ján Juríček v monografii o Martinovi Rázusovi zaznamenal, ako „deň čo deň“ za ním prichádzal z neďalekých Hájnik katolícky kňaz – martýr Jozef Kačka a prinášal mu bylinky: palinu a prasličku na vyzdravenie. Tie však chorobu už nezastavili. Deň pred smrťou píše poslednú báseň Neporozumený:

Raz ticho pôjdem od vás preč

až záhad púšť sa začne,

zdvorilá bude naša reč

vy kývnete, ja hnem sa vďačne.

Prišla noc a po nej správa o Rázusovej smrti: prišiel smútočný „letokruh“ Martina Rázusa, ktorý vyznačili samotným Rázusom „predpovedané“ povestné „osmičky“: 18.10.1888–8.8.1937 – „Osmička, osudná osmička, priatelia!“

II. Letokruh Martina Rázusa 1937–1938

Na Rázusovo úmrtie reagovalo mimoriadne smútočné vydanie Národných novín 9.8.1937 básňou Posledná známosť: básnikov verš S pohľadom na diaľnom svitaní duch môj púť dokoná viac ako symbolicky stvrdzoval silu prorockého videnia básnikovho. Prvý medzi mnohými nekrológmi, ktoré začalo písať Slovensko – „Martin Rázus mŕtvy“ Dr. Jána Pauliny–Tótha – ponúkol čitateľom nezabudnuteľný obraz: august 1918 – Turčiansky Svätý Martin – Attila Ujhelyi bodákmi rozháňa valné zhromaždenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti a nadväzne v povestnom martinskom Kasíne Martin Rázus – v roku osmičkovom – recituje verše odvahy, viery a nádeje.

Správa o smrti Martina Rázusa, ktorá redaktora Národných novín Alexandra S. Pakana zastihla v Karlových Varoch, motivovala jeho nekrológ Za mŕtvym naším vodcom M. Rázusom v smútočnom vydaní Národných novín 10.8.1937 veršami veľkej rázusovskej vízie: Slovenskom znela víťazná báseň Hrobárom zo zbierky Kameň na medzi

Nie vy, ja – ja zvíťazím

v svojej bitej fajte!!

Hrobári, hore grace, lopaty,

raz – dva!! Zasýpajte.

K Alexandrovi S. Pakanovi sa s básňou Za Martinom Rázusom, zalomenou pod portrétom zosnulého, pridal ich bývalý redaktor – redaktor pražského slovenského Elánu Ján Smrek:

Pozri,

koruna tŕňová sa za noc premenila

na veniec,

rozvoňaný dychom tvojich básní.

Ja, guslar mladý, na lone výšin

pri čistých prameňoch srdce tíšim –

Pre večnosť poézie, pre nesmrteľnosť slova

taký si v milujúcich očiach znova:

strhujúci a krásny.

II. a. Pohreb Martina Rázusa

Pohreb Martina Rázusa sa konal v utorok 10.8.1937 v breznianskom evanjelickom chráme za účasti mnohých vysokých predstaviteľov československej a osobitne slovenskej politiky, medziiným aj predstaviteľa autonomistickej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku. Smútočnú kázeň liptovského evanjelického a. v. seniora Ľudovíta Šenšela na starozákonný biblický text 2. knihy Samuelovej (3, 38) Kníže, a veliké padá dnes v prach inšpirovala dobre známa rázusovská triáda: kňaz, kazateľ, – básnik, spisovateľ, buditeľ – novinár, politik. Pre každú oblasť Rázusovej životnej postate smútočný kazateľ našiel formulácie, ktorými sa usiloval reflektovať nielen Rázusovo dielo, ale i rázusovské diskusie. Tým, ktorí Rázusovo dielo ponižovali, jasne odpovedal, a to v najširších súvislostiach: Vezmite do svojej ruky ktorúkoľvek jeho literárnu tvorbu. V každej jednej z nich je jediná červená niť: nekonečná horúca láska k slovenčine, k ľudu jeho slovenskému. Či keď líči pestrý život svojej doliny, či keď začiera do dávnej minulosti národa, či keď kreslí pomýlený život nášho špatno-krásneho ľudu, či keď akoby tušiac svoj predčasný skon skrze mŕtvych odkazuje nám živým, aby sme hľadali,čo nás spojuje a nie čo nás rozdeľuje. Možno povedať, že Ľudovít Šenšel práve týmito slovami vyjadril nárys tém, ktoré vstupovali do celého radu nekrológov, na Rázusovu počesť publikovaných nielen v slovenských, ale i v českých a zahraničných periodikách.

Fero Korček vo farbistej reportáži, predstavujúcej atmosféru dňa, v ktorom sa odohral pohreb Martina Rázusa a ktorú uverejnili Národnie noviny12.8.1937, citoval iba jediného z rečníkov: Emila Boleslava Lukáča, ktorý vo svojej reči použil biblické prirovnanie: Martin Rázus bol harfou, na ktorej hral sám Pán Boh… bol harfou, ktorej tón znel naplno, keď bolo treba kriesiť z letargie tela i ducha…, bol harfou, ktorú nevedela onemieť žiadna práca. Významných rečníkov však bolo viac. Ako citované vydanie Národných novín v ďalšej, protokolárnej – presným opisom udalosti štylizovanej reportáži uviedlo, zo známych evanjelických osobností na pohrebe prehovorili biskup Samuel Štefan Osuský, poľský superintendent Oskár Michejda a turčiansky senior Otto Škrovina, ktorý sa lúčil za Slovenskú národnú stranu, za Maticu slovenskú prehovoril Jozef Cíger Hronský a za Spolok slovenských spisovateľov Emil Boleslav Lukáč. Evanjelickí rečníci vo svojich preslovoch stavali na biblických obrazoch: pre Samuela Štefana Osuského, Rázusovho spolužiaka, Martin Rázus predstavoval biblický kvas, a to tak v náboženskom, národnom, kultúrnom, ako aj sociálnom ohľade: „bol akýmsi kvasom, ktorý nakvasuje“. I Otto Škrovina, Rázusov blízky spolupracovník, uvidel Rázusa v biblických súvislostiach: Odchádza a svojím odchodom skladá nielen kňazskú palicu Áronovu, nielen spisovateľskú a básnickú harfu Dávidovu, ale skladá aj politický a bojovný meč Gedeonov. Prestala naša radosť. Plesanie naše obrátilo sa v kvílenie. Škrovinov prejav možno prirovnať k prejavu Hronského: ak Škrovina akcentoval kontinuitu – a to medzi Martinom Rázusom a predprevratovými vodcami Slovenskej národnej strany, Pavlom Mudroňom a Matúšom Dulom, respektíve predprevratovými redaktormi Národných novín Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym, potom Jozef Cíger Hronský upriamil pozornosť na „Rázusov nedopísaný pergamen“, ktorý, ako predpokladal, zaplnia generácie, ktoré práve Rázus „vyviedol“ na pole slovenskej literatúry. Hronský sa nezaprel ako literát: v breznianskom chráme, v ktorom sa odohrával Rázusov pohreb, „uvidel“ Rázusove umelecké bytosti: Lúčiť sa prišli postavy, ktoré len básnik znal, lebo ich len on videl vtedy, keď ich vkresľoval do svojich obrazov. Tu stoja ticho, aby ich mohol pozdraviť sám majster, aby sa potom rozišli na sever a juh a hovorili svoju reč, ktorej ich učil vo chvíľach obdarených Bohom. Podobnú formuláciu o božských básnických daroch Rázusových, tak ako Hronský, ale i Škrovina – už sme vyššie uviedli – volil E. B. Lukáč, keď pri katafalku zosnulého povedal: Martin Rázus bol harfou, na ktorej hral sám Pán Boh…

Keď sa pohreb končil a rakva Martina Rázusa s kyticou „rudých ruží“ manželky Eleny rod. Zochovej opúšťala chrám, o slovo sa „hlásil“ ešte jeden rečník, ktorý vyslovil tichú „reč svojho srdca“. Bol to Július Barč – Ivan. Svoju „tichú“ – neprednesenú rozlúčkovú reč, ktorú publikoval v Národných novinách 26.8.1937, nazval: Za odpustenie prosím. I Július Barč–Ivan tak ako mnohí Slováci miloval Martina Rázusa: Drahý, drahý,… volal za rakvou veľkého slovenského spisovateľa, kňaza a politika, keď opúšťala brezniansky chrám: Drahý, drahý… Voľakedy dávno, mladými túžbami sýtený, nesený, chcel som do Ameriky. Niečo krásneho chcel som vtedy, tak čistého azda, ako vaše myšlienky. Odpísali ste mi múdro: Nechoďte! – Výzvy zostať doma: nevysťahovať sa!, zneli z Rázusových úst aj pri iných príležitostiach: Kto tu ostane? – tak zaznievala Rázusova otázka vysťahovalcom.

Potrebné je zaznamenať, že Rázusovu pohrebnú počestnosť v priamom prenose vysielal – s úvodným slovom Dobroslava Chrobáka – Československý rozhlas: prenos mohli priamo vnímať tisíce poslucháčov na celom Slovensku.

A potom už nasledovala posledná cesta Rázusova z Brezna do Banskej Bystrice: sprievod sa nakrátko zastavil pred breznianskou farou. Smútočný vlak vypravený do Banskej Bystrice bol podľa pohrebnej reportáže Alexandra S. Pakana v Národných novinách „taký dlhý, aký po tejto trati ešte nikdy nešiel.“ Podľa novín Slovák sa na pohrebe zúčastnilo desaťtisíc ľudí. Okolo trate, ktorou Martin Rázus cestúval do Prahy a do Banskej Bystrice, stáli zástupy pohronského ľudu a v pohronských obciach zvonili smútočné zvony: Podbrezová, Slovenská Ľupča, Ľubietová, Lučatín a ďalšie prejavili Martinovi Rázusovi pietu. Pietne prijala Martina Rázusa aj Banská Bystrica. Ako zdôraznil Alexander Pakan, stalo sa tak najmä zásluhou starostu – krajinského poslanca Martina Samuhela. Katafalk pred stanicou a starogrécke ohne: okolo katafalku „celá Banská Bystrica bez rozdielu náboženstva, stavu i národnosti. Aj Židia i Maďari“. Spieva evanjelický cirkevný spevokol a vojenská hudba pešieho pluku hrá Chopinovu smútočnú skladbu. A potom už podľa protokolu sprievod smeruje na banskobystrický evanjelický cintorín. V sprievode kráčajú najbližší, vysokí predstavitelia cirkvi na čele s biskupom S.Š. Osuským, kňazi evanjelickí – s nimi i katolícki, reprezentanti politiky, medzi nimi i agrárnici i ľudáci, osobnosti kultúry a literatúry, slovenské regióny, Turiec najmä, a s nimi všetkými sedemdesiatjedenročná – „stelesnená dobrota slovenská“ – matka Rázusova.

Robotnícke noviny15. 8.1937 zaznamenali, že pražský Lloydfilm dal pre Československý filmový týždenník – aktuality nakrútiť pohreb Martina Rázusa v Brezne a v Banskej Bystrici. Nakrútený materiál bol použitý vo filmovom portréte, ktorý o Martinovi Rázusovi pripravil pražský Lloydfilm v roku 1938.

Pohreb Martina Rázusa zanechal v pamäti Slovenska mimoriadne silný dojem. Viacerí publicisti, ktorí o pohrebe písali, zdôrazňovali pocit národnej a duchovnej jednoty. Emil B. Lukáč svoj ohlas doslova nadpísal titulkom Chvíle duchovnej jednoty, pričom zdôraznil: Akoby aspoň na chvíľu ožila biblická krajina mieru, spolucítenia, zatlačenia rozličných vlastných pováh. Obraz českého maliara Kupku oživuje starý text Písma: kruh usmievavého dieťaťa s divokými šelmami. Nuž akoby niečo podobného sa bolo stalo i pri rakvi nebohého. Zbavení svojej bojovnej podstaty stáli tam ľudia rozličných grúp. Niečo podobného sa opisuje kdesi pri pohrabe Dostojevského. Zamihnú tváre robotníkov, roľníkov, tam vysoký byrokrat, tu politik z iného tábora, tam spisovateľ iného, protichodného smeru.

II. b. Hrob Martina Rázusa

G. Rapoš v Národných novinách 19.8. opísal „jednu z kytiek“, uvitej z rôznych hôrnych kvetov, úlomkov a ratolestí, ktorá mala veľa farieb a bola zviazaná stuhou s nápisom Nášmu miláčkovi od všetkých. Jej autorka prostredníctvom Rapošovým verejnosti podala vysvetlenie, ktoré môže reprezentovať výnimočný ohlas, akého sa dostalo Rázusovmu úmrtiu v slovenskej verejnosti: Kládla som do nej konáriky jedle, svrčiny, sosny, tieto majú reprezentovať – ako rozprávala neznáma autorka „jednej z kytiek“ – národ slovenský – prenesie mrazy, zimu, úpal, všetky nepohody, a predsa si zachová svoju zeleň. Národ má rôznych členov, a každý sa k nemu stavia ináč – tu, hľa, tých nestálych reprezentuje červený smrek, ktorý každým rokom tratí lístie a potrebuje znova a znova jarné slnko, aby sa vpil do života, a tým jarným slnkom, ktoré, žiaľ, už zapadlo, bol náš veľký vodca. Národ prenesie všetky nepohody, je silný ako dub, staré výhonky na ňom predstavujú starých, mladé nádej – mládež, k tomu sa druží druhý predstaviteľ sily a zdravia, silný buk. Javor predstavuje jeden z hlavných rysov povahy Martina Rázusa – čistý, nepoškvrnený charakter Martina Rázusa. Úlomok, lipy, posvätného stromu Slovianstva, spolupatričnosť k veľkej rodine. Život dáva často spravodlivým – čistým trpieť a dôkaz nevinnosti – breza. Autorka jednej z kytiek uvedenými symbolmi svoju fantáziu nevyčerpala: pridala do nej – predstaviteľa slabých a chabých – osiku a borievku, tých, ktorých treba tvrdo kritizovať, predstavoval šíp, ďatelina: „Pánbožkov chlebík“ zasa tých, ktorí duchovné slovo nielen vďačne prijímajú, ale i tých, ktorí ním pohŕdajú, na „nevšímavcov“ odkazoval v kytke „spáč“, verných pozdravovala nevädza, ovos – najchutnejší druh zbožia, mal symbolizovať „rozsievača“ Rázusa. A v kytke nechýbal ani tŕň a bodliak.

Pri Rázusovom hrobe sa zastavili počas smútočného roku – letokruhu mnohí Rázusovi prívrženci, ctitelia, milovníci jeho odkazu, ale i jednoduchí breznianski cirkevníci. Viacerí z návštevníkov Rázusovov hrob opísali, napríklad Jozef Pikula, ktorému osud nedožičil zúčastniť sa na pohrabe veľkého Slováka a veľkého človeka, preto si za povinnosť pokladal navštíviť aspoň chladný hrob svedomia nášho národa, v stati Národných novín Nad hrobom básnikovým zaznamenal …na hrobe nášho kriesiteľa slovenský dvojramenný kríž, urobený z obecného plesnivca, rastúceho na chudobných slovenských pašienkoch a lúkach… Fotografia dvojkríža z lúčnych kvetov sa zjavila vo viacerých slovenských periodikách.

Pri hrobe, opravenom zásluhou mesta Banskej Bystrice, ktorý sa stal takrečeno celonárodným miestom piety, sa uskutočnili v rámci smútočného letokruhu pietne spomienky: takou bola napríklad spomienková pieta, ktorá sa uskutočnila „na Všechsvätých“, 1.11.1937. Rázusovej pamiatke sa poklonili, ako zaznamenali Národnie noviny 4.11.1937, členovia Slovenskej národnej strany takrečeno z celého Pohronia, delegácie Matice slovenskej z Martina a z Banskej Štiavnice, miestny odbor Živeny z Krupiny, banskobystrické študentstvo. Prítomná bola i spisovateľka Terézia Vansová. Spomienkový prejav v zastúpení Slovenskej národnej strany predniesol ev. a. v. farár zo Slovenskej Ľupče Dr. Juraj Strelec. Riport z Rázusovho hrobu sa v Národných novinách na jeseň 1937 zjavil „na deň sv. Martina“. Jesennou impresiou sa z básnikovho hrobu ozval v Národných novinách Andreja Dobrota.

14.8.1938 sa pri príležitosti výročného zjazdu Slovenskej národnej strany, ktorý sa konal v Banskej Bystrici pri prvom výročí Rázusovho úmrtia, uskutočnila „národná púť“ k Rázusovmu hrobu. Pietne zhromaždenie inšpirovalo i jubileum – 50. nedožité narodeniny M. Rázusa podnietili stretnutie evanjelických skautov pri hrobe M. Rázusa, na ktorom s prehovorom vystúpil banskobystrický ev. farár Ján Bakoss.

Národnie noviny (19.10.1938) na záver smútočného letokruhu 1937–1938 oznámili osadenie žulového náhrobného kameňa na Rázusov hrob, ktorý oznamuje „… tu odpočíva veľký syn národa a prorok Slovákov, Martin Rázus, ev. farár, básnik a spisovateľ slovenský, politik a burcovateľ národa, krátko povedané Svedomie národa. Národnie noviny pri tejto príležitosti zaznamenali „skromnosť“ práve osadeného nového náhrobného kameňa Banskej Bystrici, ktorá pristane „životu kňaza, básnika a politika“.

II. c. „Dážď nekrológov“ a smútočných básní za Martinom Rázusom

Jeden spomedzi autorov smútočných – rozlúčkových textov, Ján Smrek, nazval doslova „dažďom“ nekrológov texty, ktoré „pršali“ zo smútočného mraku nad Slovenskom, ktoré publikovali najmä Národnie noviny, ale aj ostatné celoslovenské denníky či regionálne týždenníky alebo profesijné periodiká, kultúrne a literárne časopisy. Možno povedať, že Rázus neschádzal z novinových stránok. Takrečeno denno-denne sa zjavovali nielen nekrológy, ale i rozličné komentáre, úvahy, poznámky i jednoduché faktografické správy. Za prvý v poradí, neobyčajne silný, jasný text, ktorý medzi nekrológmi zaujal kľúčové miesto – text v tejto stati niekoľkokrát citovaný – má prostý názov „Martin Rázus mŕtvy“. Napísal ho Dr. Ján Pauliny–Tóth, Rázusov blízky spolupracovník, ktorý v ňom sformuloval niekoľko, evidentne nadčasovo platných rázusovských charakteristík. Kľúčová spomedzi nich jasne vymedzuje politické miesto Martina Rázusa na medzivojnovej scéne slovenskej i československej politiky: V mori marxistického internacionalizmu, národne dvojfarebného agrarizmu atď., musel prísť starozákonný prorok, aby šľahal, bičoval neresti, ktoré sa rozrástli. Našli sme ho v Rázusovi. Veď tešil sa autorite, úcte aj u protivníkov. Dimitrievičiáda, socialistické letáky, kde stavali ho do spolku s Esterházym a Horthym, to bola demagógia predvolebná; nebrali ju vážne ani jej iniciátori.

Národnie noviny uverejnili niekoľko bibliografických prehľadov o ohlasoch na Rázusovo úmrtie. Jeden z prvých, príznačne nadpísaný „Celá žurnalistika v republike oceňuje neuveriteľné dielo veľkého slovenského génia Martina Rázusa“ (10.8.1937), prevzal celé state zo Slovenskej pravdy (Básnik bojujúceho národa mŕtvy), Slovenskej politiky, Slovenskej vlasti, A-ZET-u, citoval české Lidové noviny a Pondělní list. Podobné bibliografické prehľady Národnie noviny uverejnili aj 12.8.1937 pod názvami Všetky noviny vyzdvihujú dielo Martina Rázusa, respektíve „Literárne dielo – Rázusov odkaz národu“, pričom citovali periodiká Slovák, Slovenský denník, Slovenská politika, Ľudová politika, Moravskoslezský denník, Národní osvobození, Národní sjednocení, Moravský denník, Rudé právo, Večerník Práva lidu, Večer, Lidové listy, Právo lidu i Viedenský denník a celý rad iných, a to nielen v Československu – vrátane periodík menšinových – poľských, nemeckých a maďarských, ale aj zahraničných periodík. „Zahraničné noviny stále píšu o Rázusovi“: tak je nadpísaný titulok bibliografického prehľadu, ktorý pripravil Alexander Pakan v Národných novinách 7.9.1937. Srbské, chorvátske, slovinské, poľské, maďarské, nemecké, ba aj francúzske a rumunské noviny sa podľa Pakana o Rázusovi – politikovi vyslovili s uznaním a rešpektom. Medzi smútočnými autormi Národných novín sa nachádza celý rad Rázusových priateľov, druhov v cirkvi, národe a v literatúre – po vyššie uvedených Dr. Jánovi Paulinym–Tóthovi a Jánovi Smrekovi – to boli napríklad Pavel Tomko, Alexander Samuel Pakan, Gabriel Rapoš (mnohonásobne), Gustáv A. Bežo, Ladislav Hohoš, Ľudovít Šenšel, Emil B. Lukáč, Rudolf Garaj, Samuel Štefan Osuský, Vladimír Černák, Pavel Mlynár, Otto Škrovina, L. N. Zvěřina, Vladimír Sýs, Ladislav Čunderlík – Detvan, Štefan Adamovič, J. Čierny ml., Miloslav Slávik, Ján Haranta, Ján Hložka, Adam Benko, Pavol Németh Čabiansky, Ján Bakoss, Július Barč–Ivan, Pavel Kocka, Theo H. Florin, Gustáv Slezák Pohronský, Tido J. Gašpar a ďalší – s nimi i pseudonymní autori Svorad Vlársky a Vlastimil Uličiansky. Nekrológmi alebo smútočnými prejavmi reagoval celý rad ďalších periodík: ich bibliografická inventúra presahuje možnosti tohto príspevku: za všetky uvedieme Slovenský denník. Medzi tými, ktorí na jeho stránkach vecne, kriticky či s ľútosťou reagovali na Rázusov odchod do večnosti, bol i jeho dávny druh zo škótskych štúdií a v medzivojnovom období politický konkurent a kritik Fedor Ruppeldt, ktorý v máji 1937 rozsiahlym otvoreným listom v Slovenskom denníku polemicky reagoval na Rázusov „posledný rozhovor“ pre Národnie noviny. Čo v máji Fedor Ruppeldt napísal, to v auguste 1937 – o tri mesiace korigoval „posledným pozdravom“ zosnulému. Spomínam si, písal Ruppeldt v Slovenskom denníku, s pohnutím duše i na svoj posledný verejný list bratovi Rázusovi, napísaný pred troma mesiacmi, i na jeho odpoveď, ktorú mi napísal a či už len dal napísať, – poznačiac už len svoje meno trasľavou, slabnúcou rukou, odpoveď bez horkosti…

Potom sa už Ruppeldt na diaľku – práve v Edinburghu, kde Ruppeldt a Rázus zásluhou Setona Watsona študovali – klania sa s najväčšou úctou pred pamiatkou „brata Rázusa“: Vrele si želáme, aby duch jeho rodolásky a vernosti bdel a účinkoval v národe v každej strane. A čo je hlavné: jasné a večné pravdy, ktoré hlásal skvelým slovenským slovom, zápalom viery, umením ducha na kazateľnici i v poézii, nech nájdu vždy posvätených hlásateľov v národe.

II. d. „Reťaz spomienkových zhromaždení“ – tryzny, panychídy, pietne slávnosti, smútočné zhromaždenia

Slovensko na úmrtie Martina Rázusa reagovalo spontánne. Na jeho pohrebe sa podľa zverejňovaných odhadov zúčastnilo okolo 6 000 až 10 000 účastníkov. Mnohí si kládli za povinnosť navštíviť jeho hrob. Iní sa usilovali vykonať niečo významné preto, aby sa Rázusova pamiatka s pietou slávila v národe. Volili smútočné tryzny – panychídy, ale i verejné smútočné zhromaždenia. Obligátnou súčasťou v programe tryzien bol prejav o živote a diele zosnulého a literárno-hudobné pásmo.

Tryzny – panychídy na Rázusovu počesť boli spočiatku spontánnou reakciou milovníkov jeho diela. Prvé, ako zaznamenali Národnie noviny 14.8., sa uskutočnili už v deň jeho pohrebu, 10.8., a to v Holíči (s prejavom nitrianskeho seniora Petra Boora) a v Trenčíne (s prejavom prof. Bruna Ripku). Rázusovu pamiatku si trojdňovým smútkom, od nedele 8.8.1937, uctila na smútočných službách Božích a vlajkou stiahnutou na pol žrde evanjelická mládež v tábore pod Sitnom.

Na prvé – spontánne smútočné slávnosti nadviazala Slovenská národná strana vo svojom vyhlásení Ďalšia činnosť Slovenskej národnej strany zo dňa 20.8.1937, ktorým vyzvala svoje miestne organizácie, aby spoločne s kultúrnymi spolkami (Maticou slovenskou, Živenou atď.) usporiadali na počesť zosnulého predsedu pietne zhromaždenia a verejné prejavy. Už v ten istý deň – 20.8. uskutočnili zvolenskí akademici – vysokoškoláci podľa Národných novín (24.8.1937) „pochodňový“, podľa Slováka „štafetový“ beh k hrobu Martina Rázusa v Banskej Bystrici so zastávkami pri pomníku padlých v Badíne (kde prehovoril ev. a. v. farár Katina) a v Radvani (kde prehovoril ev. a. v. farár Seneš) pri hrobe Andreja Sládkoviča. Pietny rázusovský pochodňový beh, ako zaznamenal pozorovateľ, bol „sprevádzaný hustými špaliermi ľudu“.

Čoskoro nato sa uskutočnilo prvé rázusovské „smútočné zhromaždenie“, ktoré 22.8. usporiadala Slovenská národná strana v Mošovciach a na ktorom prehovorili miestni farári Jur Koza Matejov a Jozef Devečka, za politických predstaviteľov Ľudovít Koštial. Pietny večierok sa uskutočnil 23.8. v kúpeľoch Štós, prednášal Emil Rusko. Na Martina Rázusa spomínal 25.8. Spolok podtatranských akademikov (prednášal Julo Vernarc), pietna spomienka sa uskutočnila 27.8 v Piešťanoch, 28.8. spomínala Liptovská Porúbka (namiesto prednášky bol prečítaný text Cirkevných listov 1937/17) i mládež Štúrovho rodného kraja v Bánovciach nad Bebravou – o Rázusovom vzťahu k mladým prednášal V. H. Kurtha. Veľké smútočné zhromaždenie sa uskutočnilo 29.8. vo Vajnoroch (reč Vladimír Černák a Vladimír Mika). V auguste sa uskutočnil i pietny večierok v Bardejove s prednáškou Cyrila Hlaváča. 4.9. spomínal na M. Rázusa v Prešove Klub slovenských akademikov v Šariši, 5.9. sa uskutočnilo spomienkové popoludnie v Bystričke pri Martine a 12.9. v Dražkovciach pri Martine (na oboch prednášal ev. senior Otto Škrovina). 5.9. sa konalo pietne zhromaždenie v Lučenci (prednášal prof. Š. Adamovič), na ktorom sa rozhodlo aj o ďalších pietnych rázusovských zhromaždeniach v Novohrade a v Gemeri. Na rázusovských tryznách, panychídach a smútočných slávnostiach, na príprave ktorých sa podieľali regionálne spolky slovenských akademikov, účinkoval celý rad študentov, z ktorých vyrástli významné slovenské osobnosti. Napríklad na Panychíde na Pamiatku M. Rázusa (Národnie noviny 16.9.1937), ktorá sa uskutočnila 11. 9. 1937 a na ktorej „pádne a premyslene“prednášal prof. Š. Adamovič na tému Rázus kňaz a politik, recitoval Rázusovu báseň Prísaha študent Pavel Uhorskai, budúci generálny biskup ECAV. S veľkým ohlasom sa uskutočnili rázusovské tryzny 10.9. v Banskej Bystrici (prehovorili Michal Samuhel, A. Zauner a Alfred Englmann, tajomník Spolku horehronských akademikov) a 12.9. vo Východnej (prednášali P. Tomko a J. Kohút), 15.9. sa uskutočnila reprezentatívne navštívená panychída v Bratislave s prejavom Tida J. Gašpara. Pozoruhodné smútočné podujatia sa uskutočnili v sobotu 25.9. v Novom Meste nad Váhom (tryzna s prednáškou ev. farára J. Čierneho), v nedeľu 26.9. v Slovenskej Ľupči (tryzna s prednáškou Dr. Juraja Strelca), v Brezovej pod Bradlom (tryzna s prednáškou ev. farára Jána Lichnera), smútočná slávnosť v Zariečí pri Púchove (reč predniesol Michal Kuzma) a smútočné zhromaždenie v Málinci (reč Pavol Németh a Štefan Adamovič).

Nedožité 49. narodeniny Martina Rázusa boli obzvlášť refelektovanou príležitosťou na celý rad pietnych slávností a tryzien, ktoré sa uskutočnili v októbri 1937, a ktoré starostlivo pripravili mnohé korporácie: Matica slovenská, Živena, osvetové zbory, evanjelické cirkevné zbory a ďalšie ustanovizne alebo spolky a spoločenstvá. 1.10. sa uskutočnila smútočná tryzna v Turčianskom Sv. Martine (s prednáškami seniora Otta Škrovinu a Dr. Andreja Mráza), v prvých dňoch októbra v Zariečí (s prednáškou Michala Kuzmu za účasti Mestečka, Lúk pod Makytou a Vydrnej), smútočné zhromaždenia 2.10. v Petržalke (s vystúpeniami Bela Blaškoviča, Andreja Miku a Alexandra S. Pakana), 3.10. v Párnici (reč Ján Brezina a Ľudovít Koštial) a na Myjave (reč Dr. Juraj Janoška a Vladimír Černák), 10. 10. sa konala tryzna v Krajnom (s prednáškou Gustáva Majtása), v Senici nad Myjavou (s prednáškou ev. a. v. farára Kolomana Dérera) a v Príbovciach v Turci (s prednáškou Ľudovíta Koštiala a Andreja Miku), 10. 10. sa konali smútočné zhromaždenia aj v Zelenom a v Poltári (prehovoril na nich Michal Teplan), v Brezničke a v Kláštore pod Znievom. 12.10. v Banskej Štiavnici (s prednáškou Alexandra Pockodyho), 13.10. v Košiciach (s prednáškou učiteľky Dubovej), 14.10. v Moravskej Ostrave (s prednáškou odb. učiteľa Františka Vystrčila). Tido J. Gašpar prednášal na smútočných zhromaždeniach v Ružomberku (14.10.) a v Žiline (15.10.). Tryzna 16.10. sa konala i vo Varšave, na ktorej „s veľkou rečníckou rutinou“ prehovoril redaktor Anton Opechowski, ktorý prítomných oboznámil s obsahom románu Odkaz mŕtvych.

Nedeľa 17. októbra 1937 bola doslova „Rázusovou nedeľou“ – Rázusovým dňom. Tryznu za Martinom Rázusom pripravili v Brezne (s preslovom Pavla Petríka), v Liptovskom Sv. Mikuláši (s preslovom Pavla Tomka, ev. a. v. farára z Východnej), v Štubnianskych (Turčianskych) Tepliciach (s preslovom Stanislava Mečiara), v Krupine (s preslovom Júliusa Ferjanca), v Chynoranoch (s preslovom Vladimíra Bezáka), v Liptovskom Hrádku (s preslovom Ľudovíta Šenšela). Rázusov deň bol príležitosťou i pre smútočné zhromaždenia, ktoré sa uskutočnili v Liptovskom Sv. Mikuláši (reč Dr. Juraj Janoška a Dr. Vladimír Černák), v Pribyline (reč Adam Benko a Viliam Študlík), v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči (reč Dr. Juraj Janoška a Dr. Vladimír Černák), v Dolnom Srní (reč Dr. Ján Pauliny–Tóth, Ján Čierny a Andrej Mika), v Ábelovej, v Tomášovciach (reč Štefan Adamovič a ďalší), v Radvani nad Hronom (reč prof. Pavol Németh a Dr. Juraj Strelec), v Badíne (reč prof. Pavol Németh a Dr. Juraj Strelec), v Belej (v Turci – reč Ľudovít Koštial).

Tryzny a smútočné zhromaždenia sa uskutočňovali i v nasledujúcich dňoch: spisovateľ Tido J. Gašpar bol rečníkom na smútočných tryznách v Brne (18.10.), Rimavskej Sobote (23.10.), vo Zvolene (24.10.), na Myjave a v Púchove. 21.10. na pastorálnej konferencii na Rázusa spomínalo zvolenské bratstvo, ktorého bol Rázus ako brezniansky kňaz členom: prednášal Dr. Juraj Strelec zo Slovenskej Ľupče. 22.10. v Pittsburghu na Rázusa – nevšedného buditeľa a kriesiteľa ľudu – pietne spomínal ústredný výbor Slovenskej ligy v Amerike, 23.10 sa uskutočnila smútočná schôdzka Sdruženia ev. mládeže v Bratislave s prednáškami J. Adamiša a G. Rapoša. Nedeľa 24.10. bola tiež „Rázusovou nedeľou“: smútočné zhromaždenia sa konali v Mýte pod Ďumbierom (prednášal ev. farár Štefan Kátlovský), v Mýtnej, Dobroči, Lovinobani (reč Pavol Németh, Štefan Adamovič, Andrej Motoška). Tieňom nedele 24.10. bol zákaz smútočného zhromaždenia v Kokave nad Rimavicou (rečniť mali Dr. Juraj Janoška, Dr. Ján Pauliny–Tóth) – podľa poznámky Národných 23.10.1937 bol dôvodom zákazu možný rušivý zásah protinárodne orientovaných politických strán.

Pietne spomienky sa uskutočnili počas sviatku „Všechsvätých“ – 1.11. pri Rázusovom hrobe v Banskej Bystrici a neutíchli ani po tomto sviatku: konali sa v Košiciach (už druhýkrát), 13.11. v Komárne (prednášal št. učiteľ Jožo Janík), 14.11. v Ďanovej v Turci (prednášal učiteľ Milan Cagarda) a v Pribyline (prednášal ev. farár Emil Janotka), 16.11. v Kremnici (s príhovorom prof. Jozefa Pikulu), 17.11. na Myjave (s prednáškami konseniora Jána Lichnera a Tida J. Gašpara), 19.11. slovenské spolky v Prahe usporiadali tryznu s prednáškou Jána Smreka, ktorá vyvolala verejnú diskusiu o Rázusovej básni Hoj, zem drahá, 21.11. v Mýte pod Ďumbierom (prednášal František Švantner), v Liptovskom Sv. Petre (s prednáškou Vladimíra Rolka), 22.11. Martina Rázusa pripomínal Moravsko-ostravský rozhlas v Ostrave (reláciu pripravil Milan Rusínsky), 26.11. spomínalo Komárno (prednášal prof. Eilgius Menke), 27.11. sa konal pietny večierok v Trnave (prednášal ev. farár Koloman Dérer), 28. 11. spomínali nitrianski akademici na smútočnom matiné v Nitre pod protektorátom MOMS, SL, Živeny – prednášal Tido J. Gašpar, pietny večierok (s prednáškou ev. farára Ctibora J. Handzu) sa konal v Ľubietovej a v Cinobani (prednášali Belo Kachnič a Pavol Ondrejovič), 5.12. sa konala tryzna v Turíčkach (prednášali Š. Adamovič a P. Ondrejovič). 8.12. v Žiline spomínal na M. Rázusa výkonný výbor Slovenskej národnej strany a posmrtná spomienka sa konala v Radvani nad Hronom (prednášku predniesol Petrikovich), tryzny sa konali 11.12. v Spišskej Novej Vsi a 12.12. v Dolnom Kubíne (s prednáškami Tida J. Gašpara), 11. 12 sa konalo smútočné zhromaždenie v Košťanoch nad Turcom a 12.12. v Necpaloch a v Žabokrekoch v Turci (s prednáškami A. Duchaja a Ľ. Koštiala), 12.12. sa uskutočnilo smútočné podujatie v Hontianskych Tesároch (prednášali Dr. J. Pauliny–Tóth a A. Mika), 15.12. sa konala tryzna v Podbrezovej (prednášal Dr. Juraj Strelec), 19.12. v Leviciach (reč prof. Michal Knap), v Rybároch (prednášali P. Hronec, ev. farár a a martýr Jozef Kačka) a vo Veľkom Krtíši (prejav J. Janko), 23.12. Vo Vrbovom (prednášal Jozef Bučko, ev. farár), v decembri 1937 sa konal spomienkový večer vo Vavrišove a pietne zhromaždenie v Slovenskom Pravne v Turci (vystúpili A. Duchaj a Ľ. Koštial). Na december 1937 boli ohlásené aj smútočné zhromaždenia v obciach Bohunice, Drženice a Pliešovce.

„Reťaz pietnych spomienok“ pokračovala aj v roku 1938, aj keď ich frekvencia klesla. Pietne spomienky, ako o nich referovali najmä Národnie noviny, sa konali 16.1. v Turanoch v Turci, 23.1. v Papradne pri Pov. Bystrici, 30.1. sa uskutočnili v Hybiach, Východnej, Važci a Kráľovej Lehote (prednášali A. Duchaj, Ľ. Koštial, P. Németh, P. Tomko, A. Benko a Študlík). Spomienkové slávnosti a smútočné zhromaždenia sa vo februári konali 13.2. vo Varíne pri Žiline, 27.2. na Dobrej Nive (prednášali P. Németh a J. Čajak), v marci sa uskutočnili v Krnej (pri Lučenci), 13.3. v Priekope pri Turč. Sv. Martine (prednášal Ľ. Koštial), v Záhorskej Bystrici (prejav G. Rapoš) a v Klenovci (prednášal Dr. J. Pauliny–Tóth a Dr. Jur Janoška ml.), 19.3. vo Vrútkach a 20.3. v Budiši prednášali (A. Duchaj a Ľ. Koštial), 20.3. v Hlohovci a v Kostolných Moravciach (s prejavom V. Černáka), ale i v Lovinobani, Mýtnej, Dobroči, Zaježovej a v Pliešovciach, 27.3. sa konala smútočná spomienka v obci Senica pri Banskej Bystrici (prednášali P. Németh a J. Čajak), 3.4. sa pietne zhromaždenia uskutočnili v Hornom Dačovom Lome a v Sucháni pri Krupine s prejavom Dr. J. Pauliny–Tótha. 22.5. sa konala pietna spomienka pri Rázusovom hrobe s prehovorom kaplána J. Lanštiaka. Slávnosti – spojené s odhalením pamätnej tabule a viacerými prejavmi (pozri v ďalšom texte) sa konali 19.6. v Kežmarku.

Pri prvom výročí Rázusovho úmrtia sa 7.8. uskutočnili spomienkové podujatia v Brezne (Sdruženie evanjelickej mládeže), 14.8. sa uskutočnila „národná púť“ k Rázusovmu hrobu v Banskej Bystrici a jubilejná slávnosť v Moravskom Lieskovom (s prednáškami vystúpili J. Čierny, J. Marták a Š. Adamovič). Pietne zhromaždenia inšpirovalo i jubileum – 50. nedožité narodeniny M. Rázusa, ktoré podnietilo stretnutie evanjelických skautov pri hrobe M. Rázusa (prednášal ev. farár Ján Bakoss).

Pietnych zhromaždení – tryzien, panychíd či iných foriem pripamätúvania Martina Rázusa sa uskutočnil mimoriadne – nečakane vysoký počet. Národnie noviny napríklad v septembri 1937 uviedli, že pre nedostatok miesta v exponovanom čase pohrebu T.G. Masaryka nestačia o všetkých uverejniť správy. I Ján Smrek už v septembrovom čísle Elánu 1937/38 – tak ako písal o „daždi“ rázusovských nekrológov, písal i o „reťazi“ spomienkových večerov a tryzien na pamiatku Rázusovu „rad-radom“ usporadúvaných: o mnohých s veľkým nadšením referovali najmä Národnie noviny. A z týchto prejavov Smrek vyvodzoval nadčasovú mienku: …hľa, zdá sa, že sme v intenzite kultúrneho života pokročili! Hľa, verejnosť vie už i nebyť zakliatou princeznou, už i presvedčiť mŕtveho básnika, že nebola ním nadarmo burcovaná! Lebo kult Martina Rázusa, treba predovšetkým ponímať ako dôkaz, že si národ už vie uctiť sám seba. Keď raz národ nájde svoju dušu a v nej svoju vôľu, musí to dať najavo kultom predstaviteľov svojich cností.

Rozsah tryzien, panychíd, smútočných – pietnych zhromaždení bol očividne impozantný. Má nepochybne veľkú výpovednú hodnotu a svedčí o mimoriadnej rezonancii Rázusovho hlasu „slovenského svedomia“, ktorú po jeho smrti zaznamenala slovenská tlač. S rázusovským smútočným prejavom na pietnych podujatiach vystúpil rad politikov, kňazov – medzi nimi boli i kňazi katolícki, spisovateľov, učiteľov: každý z nich nepochybne akcentoval cnosti, späté s osobnostným dielom „rytiera pravdy“: právo a spravodlivosť, nepodkupnosť a priamosť, čestnosť a obetavosť – charakter ideálneho slovenského politika.

II. e. „Zlý kňaz, zlý politik, zlý spisovateľ“

Martin Rázus, ako to o ňom napísal v nekrológu Národných novín, Dr. J. Pauliny–Tóth, až mysticky veril v „konečný úspech našej veci“. Ako senzitívneho básnika ho však „priveľmi mučili, telesne i duševne, tlačové či iné útoky“, ktoré sa proti nemu „valili“ v zápasoch, v ktorých šlo o kardinálne otázky slovenského národného života. Ako Pauliny–Tóth zdôraznil, aj „najbližší spojenci, ba priatelia dovolili si blatom ho okydávať, ohovárať, osočovať.“ To sa nepochybne, ako to konečne priznal samotný Rázus, prejavovalo, a čoraz negatívnejšie, na jeho zdravotnom stave. Nečudo, že ako „senzitívny básnik“, ktorého dielo podľa Dobroslava Chrobáka …od začiatku do konca predstavuje jediný, nepretržitý a až seizmograficky citlivý záznam o vzruchoch, ktorými autor reagoval na časové udalosti… reagoval i na okydávanie, ohováranie a osočovanie, a to nejednou priamou publicistickou či trpkou básnickou reflexiou. Naplnený bolesťou duše i bolesťou tela napísal dobre známy a často citovaný „verš bez poézie“:

Som zlý! A ja už takým ostanem:

zlý kňaz a tajov božských znateľ,

zlý politik, zlý spisovateľ –

až zovrie ma raz v náruč rodná zem!

A jednak – rok len pôjde za rokom,

dozrie to, čo má dozrieť na svete.

Rodáci, niekdy azda spomeniete,

či som zlý?! – I akým prorokom!!

Rázusovo úmrtie ukázalo, že rodáci spontánne zareagovali na veľkú kultúrnu stratu, ktorá prišla s Rázusovým odchodom, a to s mimoriadnou citlivosťou. Zaznamenali sme zjavné pohnutie národa vo chvíli smútočnej rozlúčky, ako aj prejavy „duchovnej jednoty“ okolo Rázusovej rakvy, pokúsili sme sa o retrospektívne pohľadnice zo živo navštevovaného Rázusovho banskobystrického hrobu a naznačili sme impozantnú reťaz pietnych podujatí, ktoré sa konali takrečeno na Slovensku, a ktoré sa stali prirodzeným podkladom pre tému „Letokruh Martina Rázusa 2007–2008.“ To, čo sa v tomto období odohralo, má vysokú výpovednú hodnotu a je nespochybniteľným svedectvom, že Slovensko po Rázusovej smrti v mnohom ohľade korigovalo rad antirázusovských, najmä politických prejavov a intríg, ktoré, boli „na programe dňa“ predovšetkým v predvolebnom období. Ich autori nestavali na tom, čo Rázus – idealista v politike – očividne miloval: priamosť, čestnosť, spravodlivosť: zmysel pre pravdu a rytierskosť ducha – džentlmenstvo. Martin Rázus rečnil, ako zdôraznil citovaný Ján Pauliny–Tóth, „vecne, pravdivo, svedomito a svojím strhujúcim prednesom, štýlom hodným anglických členov parlamentu vyvolal všade nadšenie.“

Rázus, keď zovrela ho v náruč rodná zem – hoci viaceré kritické hlasy na jeho adresu v smútočnom letokruhu 1937–1938 ešte zazneli, prestal byť, možno to povedať vo všeobecnosti, verejným životom atakovaný ako zlý kňaz a tajov božských znateľ, zlý politik, zlý spisovateľ. – Práve naopak: Slovenské pohľady na jeseň 1937, v autorsky nesignovanej glose Rub a líce komentovali očividnú zmenu postojov voči Martinovi Rázusovi slovami: S Rázusovou politickou a ideologickou líniou za jeho života mnohí nesúhlasili, mnohí zľahčovali i jeho literárne dielo. Potom umrel. A cez noc z protivníkov stali sa obdivovatelia a ctitelia. Noviny, ktorých šlágrom bývalo odsudzovať Rázusa, zľahčovať jeho snahy a prácu, začali uverejňovať o ňom oslavné články a budiť rešpekt k jeho dielu.

II. ea. „Zlý kňaz a tajov božských znateľ“

Rázusov „verš bez poézie“ – „prorocký hlas básnikov“, ktorý v podobe posolstva adresoval rodákom: Slovákom – usiloval sa, a to nad všetku pochybnosť, vyrovnať s mnohorakými kritickými hlasmi, ktoré prichádzali na jeho adresu. Uvedieme jeden z možných príkladov: Karol Rapoš v smútočnom čísle Slovenských pohľadov po Rázusovom úmrtí spomína napätie, ktoré vzniklo okolo jeho príchodu na kňazskú stanicu do Brezna, ktoré sa prejavilo vrátením vokátora breznianskemu evanjelickému zboru. Napätie sa napokon podarilo prekonať a Rázus – stalo sa tak na „Sviatok práce“ 1. mája 1930 – predsa len do Brezna prišiel a ujal sa úradu evanjelického kňaza. Napätie v cirkvi mohli vyvolávať Rázusove príznačne kritické hlasy a postoje, známe napríklad z Cirkevných listov, Národných novín, v ktorých v roku 1935 uverejnil v literatúre citovaný list adresovaný „evanjelickému kňazstvu slovenskému“, ale i kritické repliky na jeho adresu. Vyššie sme sa zmienili napríklad o polemike medzi evanjelickými kňazmi – politikmi – F. Ruppeldtom a M. Rázusom. Kritické hlasy na Rázusovu adresu zaznievali častejšie v ostatných rokoch jeho života, a to najmä z tých evanjelických kruhov, ktoré mu vytýkali jeho, ako to vyslovovali, nedomyslené a doslova „chybné“ politické – volebné spojenectvo: autonomistický blok – medzi Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou a Slovenskou národnou stranou.

Samotný Rázus pociťoval voči sebe to, čo nazval „chladnosťou“ evanjelickej cirkvi, a to aj napriek tomu, ak v politike, ako to pripomenul v citovanom rozhovore s Pakanom, evanjelickú cirkev a jej pozície a témy navidomoči bránil. Pripomenul svoje polemiky s americkým evanjelickým kňazom Pelikánom, v ktorých bránil tradičné zriadenie evanjelickej cirkvi na Slovensku, zápas so sociálno-demokratickým poslancom Františkom Bartoškom vo veciach odluky cirkvi od štátu, osobné intervencie na najvyšších politických miestach krajiny vo veci zriadenia evanjelickej teologickej fakulty alebo oddlženie evanjelickej cirkvi. Rázusovi ťažko padlo i to, že ho evanjelická cirkev v roku 1936 nepozvala – ako kňaza, ktorý v cirkevnom živote navidomoči ako básnik a modlitebník, a to knihami piesní i modlitieb – zjavne kráčal v stopách Tranovského – predniesť prejav na celoslovenských slávnostiach pri tristoročnici prvého vydania Cithary sanctorum.

Aj Rázusov verný priateľ a druh v cirkvi a v národe, liptovský senior Ľudovít Šenšel, sa v „Kázni nad mŕtvym Rázusom“, ktorú 10.8.1937 predniesol v breznianskom evanjelickom chráme na pohrebnej slávnosti, zmienil, aj keď nepriamo, o napätí medzi Martinom Rázusom a evanjelickou cirkvou. Možno predpokladať, že tým – okrem iného – reagoval i na Rázusov kritický postoj voči vedeniu evanjelickej cirkvi, ktorý vo verejnosti rezonoval ako echo jeho „posledného rozhovoru“ na Sliači v máji 1937 s redaktorom A. Pakanom. Rázus si v rozhovore trpko ťažkal na postoj evanjelickej administratívy k otázke jeho zastupovania počas choroby. No nepochybne išlo i o ďalšie problémy a aspekty: Hovorievajú, uviedol v kázni Šenšel, že sa nezúčastňoval verejného cirkevného života, nebolo ho vídať na konventoch, slávnostiach, manifestáciách. Ale nezabúdajme – mnoho nám to povie – keď cítil, že tu je začiatok konca, píše svoj duchovný testament, a ten nie je pre jeho rodinu, pre jeho stranu, ale pre jeho duchovnú matku: pre cirkev evanjelickú. Chce mať z nej nevestu Kristovu, nemajúcej poškvrny, ani vrásky, neb co takového, ale aby byla svatá a bez úhony. Radí pridŕžať sa krásnych tradícií minulosti, v ktorej práve slovenské evanjelictvo vykonalo tak veliké veci za kráľovstvo Božie, ako i na roli národa dedičnej. Stavia sa proti formalizmu. Evanjelický kazateľ nech sa neskrýva pred skutočným životom, ale nech je verným svedkom toho, ktorý prišiel zreformovať a zduchovniť celý náš biedny a hriešny život.

K problémovému vzťahu Martin Rázus – evanjelická cirkev považoval za potrebné povedať zásadné slovo i najvyšší predstaviteľ slovenského evanjelictva, ktorý sa zúčastnil na Rázusovom pohrebe, biskup Samuel Štefan Osuský. Keď sa s mŕtvym Rázusom lúčil za generálnu cirkev, západný dištrikt a evanjelickú mládež, vo svojom vystúpení, ktoré bolo v Národných novinách publikované v podobe nekrológu, sformuloval stanovisko evanjelickej cirkvi a usiloval sa byť pritom – tak voči zosnulému Rázusovi, ako aj verejnosti – čo najúprimnejším. Ďakoval mu za veľkú prácu, ktorú vykonal pre národ. Načrtol obraz Rázusa bojovníka, ktorý sa „pred tvárou Božou modlil, článkami poučoval, argumentmi presviedčal, na zhromaždeniach rečnil, len aby sa slovenský národ stal hodným v rodine slovanských a iných národov, aby sa vedel sám spravovať.“Pri toľkej námahe za národ je pochopiteľné, zdôraznil Osuský, že menej času a síl mohol venovať cirkvi. Nie žeby si nebol zborovú kňazskú funkciu vykonával, alebo že by bol ochladol, alebo proti cirkvi sa postavil, ako sa mnohí mylne domnievali. Celým svojím účinkovaním chcel národ zachovať kresťanstvu. Jeho diela dýchajú evanjelickým svetonázorom, písal modlitby, náboženské básne, úvahy, články, v ktorých kedy-tedy zamyslel sa aj nad problémami cirkevnými. Ale keď to všetko zrovnáme s tým, koľko energie venoval problémom národným, nám, ktorí sa cirkevnými problémami zaoberáme a ktorí vieme o schopnostiach, daroch a veľkej energii zosnulého, je jasné, že cirkev bola ukrátená. Dopriali sme jeho vzácnej kvality národu, ale nech nám nik nezazlieva, keď povieme, že radi by sme ho boli mali na konferenciách, konventoch, pri riešení ožehavých a spletitých otázok. Preto môžeme povedať, že my, ako evanjelici stratili sme v ňom azda najviac, lebo sme menšinou. Samuel Štefan Osuský – súhlasne s Ľudovítom Šenšelom – podčiarkol Rázusovu túžbu prelomiť „chladnosť“ vo vzťahoch s vlastnou evanjelickou cirkvou, ktorú – napriek kritickosti – miloval a usiloval sa zápasiť o jej kresťanské – predovšetkým reformačné ideály: Rázus viac pracoval na inom poli a keď po sklamaní s prácou chcel sa vrátiť k svojej duchovnej matke – pominul sa. Posledné jeho úvahy o cirkevných ideáloch z minulosti, o tradícii štúrovsko-hurbanovskej, o formalizme, o práci kňazov v chráme i mimo chrámu, znamenajú taký prelom Rázusa k cirkevným problémom. Tieto otázky – ako zdôraznil biskup Osuský – boli by sa vykryštalizovali v ďalších poradách s ním, čomu sme sa tešili, ale Boh ináč usúdil, keď nám ho vzal.

Ľudovít Šenšel i Samuel Štefan Osuský v citovaných pasážach navidomoči reflektovali Rázusov „duchovný testament“: päť Rázusových predsmrtných statí, ktoré publikoval v Cirkevných listoch v roku 1937. Reagoval v nich na rozličné aktuálne otázky života v evanjelickej cirkvi, okrem iného na známu „rázusovskú otázku“ Písať či nepísať kázne?, ktorá na stránkach Cirkevných listov vyvolala celý rad ohlasov. O kázni, kázňach a kazateľstve zdôraznil: My musíme poukázať zmietanej duši ľudskej dnes nielen na zátišie viery a spasenia, ale dať i vhodnú odpoveď na otázky vo všelijakom pokušení. Preto nemôžeme zavrieť oči pred verejným životom, pred sociálnymi nezrovnalosťami. Ale nemôžeme nechať bez odpovede ani otázky, čo nám vrhajú do tvárí voľní myslitelia, neverci a najmä komunizmus. Na to vlastne máme tie kazateľnice, robiť to a viesť svoj ľud, kým ho máme z Božej milosti zverený. Úvahou Sila nábožnej piesne a modlitby evanjelikov doslova vyzýval: Keď predkovia naši vedeli sa modliť i spievať vo svojich žalostiach a prosiť Hospodina i za záchranu od Turka, tak i my vedzme si spomenúť na našich modlitbách… na biednych, nezamestnaných, tak ako na osiralých, nemocných a tie tisíce našich, roztrúsených po šírom svete a za oceánom. A nezabudnime v nich ani na svoj slovenský národ. V stati Šetriť, čo nám dané, sa zamýšľal nad historickým prínosom a významom slovenských evanjelických dejateľov: Otcovia naši nám vydobyli právo žiť svojou všestrannou – nielen farárskou, ale i buditeľskou, literárnou a z dobrej časti i politickou činnosťou. A na tom je punktum saliens. Slovenské evanjelictvo práve pri svojej hŕstke musí pochopiť, že kvalitatívne musí všestranne vyniknúť, ak chce udržať svoju hodnotu v živote národa. Osobitne rozvažoval úlohu evanjelickej inteligencie pri tvorbe jasných evanjelických stanovísk k žeravým otázkam dňa i doby. Pokúsil sa čo najinštruktívnejšie zodpovedať i na otázku, či sú potrebné a ako sa majú na pôde cirkvi formulovať a reflektovať kritické hlasy. Aj v tejto stati jasne naznačil, ako mu prekážal byrokratizmus v evanjelickej cirkvi. Nepochybne aj v tejto súvislosti do nej vložil pamätihodné nadčasové posolstvo: Nadovšetko však vytvorme evanjelické bratstvo, tú intimitu sŕdc, ktorej sme nikdy nemali – iba ak naši predkovia za časov prenasledovania – a nemáme ani dnes. Duch opravdového bratstva ukáže nám najlepšie, čo máme v čom a ako konať. Tento duch zomkne naše duševné i hmotné sily viac, než akékoľvek nariadenia. Slovenské evanjelictvo dokázalo mnoho. Ak však nájde cestu k silám, ktoré sústreďujú, pomocou Božou dokáže ešte omnoho, omnoho viacej.

Martin Rázus svojím duchovným testamentom, ktorý prostredníctvom Cirkevných listov adresoval slovenskému evanjelictvu, pokúsil sa podčiarknuť – ako v politike a v literatúre – potrebu „koncentrácie síl“. A dostalo sa mu ozveny: Hrob zbližuje – takto nadpísal Gabriel Rapoš, Rázusov osobný tajomník, jeden zo svojich smútočných ohlasov v Národných novinách, v ktorom zdôraznil zjavné zmierenie medzi Rázusom a tými na evanjelických stranách, ktorí to dali najavo práve počas Rázusovho pohrebu: Bolestne, a jednako s radosťou som videl, napísal Gabriel Rapoš, keď som našiel v ľuďoch, ktorí sa prišli rozlúčiť s mŕtvym, Slovákov v prvom rade, keď u nich všetky ostatné záujmy ustúpili a keď dokazovali, že ak to okolnosti, nech akokoľvek smutné, vedia sa na svoje slovenské – ja – postaviť. Tešil som sa tomu, ale ešte väčšmi radoval, keď som tam videl reprezentantov evanjelictva, z ktorých mnohí nechápali čisté smery, ktorými Rázus šiel. Videl som tam našich farárov, videl som tam veľa dobrých evanjelikov, ktorí – i keď ich tam povinnosť priviedla – nezabúdali, že okrem iného odprevádzajú aj evanjelického kňaza. Hrob nás zblížil…

Zblížil? – Nepochybne a mnohorako možno dokladať to, že kritické hlasy na Rázusovu adresu po jeho smrti, ako sa to usilujeme načrtnúť aj touto staťou, ustali a začali nielen prevládať, ale zjavne dominovať hlasy, ktoré v Rázusovi videli veľkého muža slovenských kresťanských, literárnych i politických dejín. Ukázali to mnohé prejavy na mnohých miestach Slovenska – takrečeno na celom Slovensku – všade tam, kde Rázusovi rodáci „spomínali“ a usporiadali precítené smútočné rázusovské tryzny, panychídy, pietne zhromaždenia, na ktorých vystúpil s prednáškami vysoko hodnotiacimi Rázusa, a to aj Rázusa evanjelického kňaza (príkladom môže byť Rázusov kaplán, profesor Štefan Adamovič, alebo state Rázusovho priateľa Pavla Tomka) – celý rad evanjelických kňazov, a to aj napriek tomu, ak opatrný hlas Milana Thomku Mitrovského v Národných novinách radil neponáhľať sa prirýchlo s hodnotením osobnosti Martina Rázusa. Pritom podčiarkol bolestný stav vzťahov v kresťanstve a navidomoči za Rázusom, ako nádejou pre kresťanské Slovensko, v „bolestnej téme“: katolíci – evanjelici smútil: Otázku, či Rázus padol, či nepadol pre politické nezjednotenie sa našich evanjelikov a katolíkov, najlepšie bude ponechať na rozumného biografa, ktorý nám vec v patričnom časovom odstupe spoľahlivo vyrieši. Že však onoho času zasa padla jedna dobrá myšlienka v národe, že máme z toho zas len škodu, je nad všetku pochybnosť jasné. Náš veľký idealista Martin Rázus pri zamýšľanom zbratrení národa iste mal pred očami i krôčik, ktorým by sme týmto činom zasa raz spoločne boli spravili smerom ku Kristovi.

Tak či onak: Rázus ako cirkevný činiteľ – farár, kazateľ či náboženský spisovateľ predstavuje výzvu pre cirkevných historikov a bádateľov duchovných dejín Slovenska, aby k Rázusovi ako k „duchovnému fenoménu“ slovenských dejín, osobitne dejín slovenskej evanjelickej cirkvi, pristúpili nielen na „analytickej“ úrovni, ale aj ako k veľkej syntetickej téme: tak ako ju – v oblasti literárnej vedy – predstavil Michal Gáfrik v jedinečnej a aj pre cirkevných historikov inšpiratívnej dvojzväzkovej monografii Martin Rázus – život a dielo.

II. eb. „Zlý politik“

Spor, ktorý medzi Martinom Rázusom a Fedorom Ruppeldtom vyvolal Rázusov posledný – Pakanov májový rozhovor pre Národnie noviny o otázke Rázusovej účasti na „budovaní štátu“, inak povedané o jeho možných pozíciách v slovenskej, respektíve československej politike, vede alebo kultúre po roku 1918, našiel svoje echo i pri jeho úmrtí. Redaktor Karol Hušek, ktorý napísal kľúčový nekrológ Slovenského denníka, na jednej strane vysoko ocenil Martina Rázusa – vyjadril nadšenie nad patriotizmom i antimilitarizmom jeho alegorickej poézie, ktorá bola počas 1. svetovej vojny s veľkým nadšením prijímaná v legionárskom hnutí v Rusku a poklonil sa Rázusovej vysokej autorite v slovenskom národe: Budiž mu zachovaná pekná pamiatka v celom národe a vo všetkých stranách, do ktorých je príslušný! Na druhej strane sa však pokúsil diskvalifikovať Rázusovu politiku:O mnohých Slovákoch platí – napísal Hušek – že do politickej praxe poprevratovej sa nehodili. Tento úsudok sme mali v prvom rade o nebohom Martinovi Rázusovi. Povážme len, že revolučný básnik Martin Rázus od prevratu skúsil politicky spolupracovať s niekoľkými stranami, avšak, bohužiaľ, s neúspechom. Buď sa do politiky nehodil preto, že mu v politike vadila básnická obrazotvornosť, alebo bol tak príliš zaujatý svojou literárnou robotou, že na domyslenie politických počinov a predsavzatí nemal dosť času. Hušek Rázusovej politike vyčítal navidomoči nedostatok pragmatickosti. Podčiarkol: politika sa nedá robiť literatúrou a literatúra politikou.

Naproti Hušekovi, Kormanovi, ale i Clementisovi zdôraznili mnohí, napríklad Ján Smrek v Eláne, Rázusovo …dôsledné spojenie svojho ja a svojho osudu s podstatou tej zeme, na ktorej stál ako dub hlboko do nej vrastený. Keď sa vo víchriciach zaknísal dub a jeho korene zapraskali: bola to bolesť spoločná, jeho i tej zeme. Rázus nad všetky pochybnosti politiku „šľachtil“ mravnosťou, étosom, a to bytostne, osobnostne literatúrou: v jeho literárnych prejavoch bola prítomná politika a v jeho politike nechýbal spisovateľ, a to nielen ako majster slova, ale najmä ako hľadač a milovník pravdy a spravodlivosti.

Hušek Rázusovi vytkol i pozície, ktoré zaujímal v česko-slovenskej otázke: Politik Rázus kázal nám teraz rozchádzať sa s Čechmi a prisvojovať si viac slobody než je zdravé nášmu štátnemu organizmu. Tu sme sa museli rozísť s politikom Rázusom, lebo vieme, že hrobom našej slobody by bol nerozvážny vzťah s bratmi Čechmi. Koncepciu, ktorú v česko-slovenskej otázke Hušek ostro vyčítal Rázusovi, na druhej strane vysoko ocenil v rázusovskom nekrológu Emil Stodola, ktorý podobne, ako Rázus, chcel dosiahnuť to, aby pod blahodárnym vplyvom samosprávy Slovenska netrpela vzácna vec československého dobrého pomeru. Nie separovať, ale posilňovať sme chceli štát, kto opačne tvrdí, nás denuncuje.

V „hušekovskom duchu“ písal i Slovenský týždenník (1937, č. 34), podľa ktorého Rázus „preceňoval svoje sily. Písal do novín, hromžil, šomral, žaloval, mysliac si, že hádam týmto spôsobom dá sa niečo politicky pre národ vykonať.“ Pisateľ namietal: v politike sa dá niečo užitočné vykonať iba prostredníctvom legislatívnej parlamentnej práce, v exekutíve – rečnenie, akým bolo a bývalo Rázusovo je len na „dôvažok“. Krátko povedané, podľa Slovenského týždenníka bol Martin Rázus „politickým analfabetom“.

Rázusa ako politika sa usiloval diskvalifikovať i Vladimír Clementis v komunistických Slovenských zvestiach. V osobných rozhovoroch Rázusa presviedčal, ako napísal, o jeho chybnom – nepremyslenom spojenectve so Slovenskou ľudovou stranou a zopakoval to i v nekrológu, v ktorom Rázusovi vytkol i jeho väzby na „finančnícky založenú“ československú národnú demokraciu. Rázusovi vytýkal aj „zaslepenosť“, ktorá ho priviedla k stanoviskám, podľa ktorých „videl v hitlerovskom Nemecku stelesnenie ideálu nacionalizmu a čin hrdých luteránskych bratov“. Clementisovu výčitku v jeho rázusovskom nekrológu však pred svojou smrťou, ako sme už vyššie uviedli, predoslal Martin Rázus samotný, a to jasným dištancom od totalitných ideológií, ktorým odmietol nielen hitlerizmus, ale i stalinizmus.

Medzi hlasy, ktoré usilovali do smútočnej symfónie ohlasujúcej Rázusovo úmrtie vniesť stranícke predstavy o Rázusových mylných cestách v politike, možno zaradiť aj nekrológ Michala Kormana, ktorý sa v Robotníckych novinách (15.8.1937) vrátil k vojnovej a povojnovej spolupráci tohto sociálnodemokraticky orientovaného politika s Martinom Rázusom a uviedol informácie, podľa ktorých sa sociálna demokracia usilovala získať Martina Rázusa do svojich radov, a to prostredníctvom poslaneckého mandátu alebo plateného miesta v Robotníckych novinách. Ako je známe z Rázusovho sliačskeho „posledného rozhovoru“, ktorý poskytol Národným novinám, Martin Rázus napriek svojmu – dobre známemu – a do predčasnej smrti jednoznačne proklamovanému sociálnemu cíteniu ponuku sociálnej demokracie neprijal. Vyslúžil si tým Kormanovu kritiku, ktorý Martina Rázusa v nekrológu označil za „špatného politika a psychológa“, pretože sa rozhodol „ďalej bedáriť a slúžiť celému národu“. Korman sa prostredníctvom kritických slov pridal k tým hodnotiteľom Rázusovej politickej koncepcie, ktorí v nej videli „mylné cesty“ slovenskej politiky.

Jedným z prvých, ktorý vystúpil na obranu Martina Rázusa ako politika, bol J. Čierny ml., ktorý v glose Pochopenie (Národnie noviny 21.8.1937) poukázal na postoj Milana Hodžu k Martinovi Rázusovi, odmietol kritické hlasy a podčiarkol: Rázus kráčal cestou veľkých buditeľov národov.

Najmä na Hušekov diskvalifikačný nekrológ tvrdo reagoval v Národných novinách 26.8. Rázusov blízky priateľ, Gabriel Rapoš, ktorý odmietol Hušekovo tvrdenie o rozchode Slovákov s Rázusom. V replike zdôraznil: monumentálny pohreb, mohutné davy Slovákov i Čechov, ktorí vyprevadili Rázusa na poslednej ceste, „hlasy tlače zo všetkých strán a viditeľný smútok v slovenských i českých srdciach“ svedčia o oceňovaní Rázusovej autority, a to aj napriek tomu, ak sa jeho politické koncepcie, ktoré mali viesť Slovákov k zjednoteniu v základných veciach slovenskej politiky, nie vo všetkom vydarili: Rázusove neúspechy v poprevratovej politike v rôznych spojenectvách – napísal Rapoš – neboli iste zavinené jeho neschopnosťou v politike, ale skôr tým, že jeho spojenci mali v ňom pred voľbami reprezentanta, a potom ho hanebne oklamali.

Celý rad nekrológov – na rozdiel od Karola Hušeka, Michala Kormana ale i Vladimíra Clementisa – jednoznačne oceňoval Rázusovu politickú koncepciu, jeho „nezištnosť“ a „politický idealizmus“, ktorým nastavoval zrkadlo „politike mocenských záujmov“. Vlastimil Uhliarsky (pseudonym) v úvodníku Národných novín, ktorý sa pokúsil bilancovať bezprostredný ohlas úmrtia Martina Rázusa v slovenskej i zahraničnej tlači, na prvom mieste podčiarkol reflexiu „veľkosti“ Martina Rázusa: Tú veľkosť, v ktorú sme verili, potvrdzuje hodnotenie Rázusa z každej stránky. Tak významní činitelia, ako i tlač vyznali otvorene, čo znamenal Rázus v politike, v literatúre, v konfesii a vôbec vo verejnom živote republiky. Autor s potešením konštatuje: odhliadnuc od „jediného rušivého momentu“ sa celá slovenská i česká tlač v ohlasoch na Rázusovo úmrtie správala tak, ako si to „veľký muž zaslúžil“. To znamená: dôstojne, s úctou – s vyzdvihnutím významných osobnostných kvalít – nie „zlého“, ale význačného slovenského politika. Pod rušivým momentom Uhliarsky rozumel ním priamo nemenovaný „novinársky koncerníček“, ktorého „žurnál sa nemohol zbaviť malomocnosti“: Rázusovo účinkovanie v slovenskom verejnom živote nemenovaný (rozumejme Hušekov) „koncerníček“ označoval za veľké iba do „chvíle“, v ktorej Rázus začal konkrétne politizovať – keď prevzal zodpovednosť za Slovenskú národnú stranu. Uhliarsky na takéto tvrdenie reagoval odmietavo: podľa neho v Rázusovom osobnostnom profile nemožno proti sebe stavať, ani od seba oddeľovať kňaza, spisovateľa alebo politika. Všetko, s čím vstupoval na pôdu slovenskej literatúry – pred rokom 1918 alebo po ňom – malo nielen umelecký, ale i politický charakter: Rázus ako kňaz, spisovateľ i politik bol mužom politiky založenej na ideáloch: horlil za spravodlivosť, boril sa za ňu, a za ňu aj umrel.

Uhliarskemu v rázusovských nekrológoch chýbalo „to jedno“, čo sa v nich „nepovedalo“ a ani nezdôraznilo, totiž relácia „Rázus – demokrat“ ako pojem pre charakteristiku Martina Rázusa najpodstatnejší: pretože, čo Rázus písal, povedal – predniesol, bolo demokratické a bolo spravodlivé. Podľa Uhliarskeho súčasní politickí predáci – povolaní aj menej povolaní – nepochopili, nevedeli si nejako predstaviť, že by mohol niekto podriadiť svoj osobný záujem záujmom celku. Ľudia dneška vidia v demokracii iba prostriedok svojich egocentrických záujmov, a aby rúško lepšie kryli, tým väčší krik robia. Takéto pokolenie Proroka pochopiť nemohlo; on vysoko distingvoval, tamtí nechápavo točili hlavou. Táto vysoká aristokracia ducha túžila po vyšších mysliach, a zatiaľ sa jej dostávalo intrigánskych zlomyslov. A preto, že ho nechápali a nepochopili, spravili z neho naivného snílka… „Kto tak vysoko distingvuje, nevie byť grobianom, jemne hovorí i s takým, kto by mu dýku vrážal do srdca…“, podčiarkol Uhliarsky.

Uhliarskemu v otázke „aristokracie ducha“ dali za pravdu viaceré nekrológy. Najpríznačnejšie azda Ján Bakoss, banskobystrický farár. V nekrológu Umrúc ešte hovorí podčiarkol Rázusovo politické „džentlmenstvo“ ...Rázus ani v najzúrivejších bojoch, keď mnohí sa neštítili jedovato napádať jeho česť, nikdy sa nedal strhnúť k osobničkárstvu. I v písanom i v hovorenom slove vždy stál vysoko, vysoko nad svojimi protivníkmi a až úzkostlivo vyhýbal sa všetkému, čím by sa mohol previniť proti – džentlmenstvu. Martina Rázusa nepočuli ste nikdy štvať.

Po upadnutí veľkej smútočnej vlny reagoval v Národných novinách na posmrtné hlasy o Martinovi Rázusovi – svedomí národa, kniežati v literatúre slovenskej, ale aj o politikovi „mylných ciest“ – Martin Kvetko, ktorý sa angažoval v politických štruktúrach Slovenskej národnej strany. Slovensko podľa neho počúvalo o veľkom básnikovi, dobrom kňazovi, ale menej šťastnom politikovi. Martin Kvetko sa rozhodol oceniť „správnosť Rázusom vytýčených politických ciest“, a to dvoma základnými tézami: Prvá z nich zdôraznila: Rázus vychádzal zo správnej predstavy, že národ, ktorý dostal iba teraz politickú slobodu potrebuje tvorivý nacionalizmus k vytvoreniu politickej a hospodárskej sily, aby bol schopný opanovať všetky podstaty slobodného národného života, a tak nájsť miesto svojmu národu v rodine ľudstva. Druhá z Kvetkových téz podčiarkla myšlienku: Ujarmený národ potrebuje svojského života, života, o ktorom sa nedočítate nikde, ktorý sa nedá nikde kopírovať a o ktorom sa na nijakej univerzite neprednáša. Martin Rázus ako slovenský nacionálny politik chcel sa spoliehať predovšetkým na vlastnú silu. Vychádzal z predstavy, že cez všetky triedne rozdiely zostáva vždy slovenský maloroľník bližší slovenskému robotníkovi a naopak, ako českým kolegom. Táto pravda, ktorá jedine môže doniesť celému národu budúcnosť a zaisťovať krok za krokom novú chlebovú postať, zostane platnou cez všetky umelé merítka.

O Rázusovi, ktorý mal poruke v politických zápasoch iba pár „luteránskych kňazov a niekoľko halierov“, sa príznačne vyslovil v stati Rázusova najväčšia chyba alebo Pápež a jedna chudobná žena i katolícky kňaz, publicista a redaktor Jur Koza Matejov, ktorý Rázusa pochopil a predstavil ako muža, ktorý sa v politike nemýlil a kráčal správnym politickým smerom. Jeho kroky podľa Kozu boli jasné, presné, „ako 2×2“: vo videní Kozu Matejova bol jednoznačným politickým charakterom: Čo Rázus povedal, to stálo ako 2×2. To bola matematika. Krásna, jasná, večne platná matematika. Mohol to človek rátať, preratúvať, vypočítať akokoľvek, to vždy tak vyšlo. To bola matematika slovenskej pravdy.

Koza Matejov poukázal i na závažný rozdiel v podmienkach, ktoré mali k dispozícii politickí lídri Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany. Hlinka pracoval v neporovnateľne lepších politických podmienkach – a s omnoho väčšou politickou silou – ako Rázus: Na Hlinku nadávajú. Ale keď príde na tvrdo, predsa len povedia, že je „politikom“. Ba v dobrých chvíľach ho aj obdivujú. Ale Hlinka je kuchárom, ktorý varí v kompletne zariadenej kuchyni, s plnou špajzou a vyprobovaným personálom. Tam sa dá robiť. – A ani tam sa nestali zázraky.

Ale ráčte si len takto predstaviť Rázusa. Za chrbtom tisíce kňazov a pracovníkov a za tými masy na milióny a pri boku 10 – 20 poslancov, senátorov. – Čo myslíte vy maloverní? Bol by býval Rázus i vtedy vo vašich očiach zlým politikom?… A opovažujem sa tvrdiť, že medzi našimi politikmi, malými, veľkými i najväčšími sotva by sme našli ešte jedného, ktorý by bol v borbe s prekážkami jemu podobný alebo rovný. Bol vzorom a politickým hrdinom.

K pozoruhodným myšlienkam o Rázusovi ako „zlom politikovi“ Jur Koza Matejov napokon dodal: Ozaj som zvedavý, a myslím, právom, ako by vyzerali v tej našej národnej práci takí vyprobovaní politickí velikáši, ako napríklad Dérer, Mičura, alebo trebárs i ten náš politický obor Hodža, a všetci ostatní. Ja aspoň si veľmi dobre viem predstaviť Rázusa na mieste Hlinkovom, Dérerovom a Hodžovom. Ale týchto na jeho mieste si predstavovať, to akosi nejde. – Nech oprobujú. Miesto po Rázusovi je uprázdnené a veľmi sa bojíme, že dlho-dlho aj uprázdneným zostane.

Martin Rázus: politik omylov či politik na „mylných cestách“, tak zneli otázky v čase Rázusovho odchodu na večnosť. Odpovede, ako sme naznačili, skôr „pars pro toto“, ako vyčerpávajúco, boli dvojaké: prevažovali medzi nimi tie, ktoré vysoko oceňovali Rázusovu politickú koncepciu. Príkladom môže byť to, ako ich vyslovil vo vyššie citovanej stati pseudonym Vlastimil Uhliarsky: Politickí protivníci nazvali Rázusa naivným idealistom, ktorý sa do politiky ani nerozumie, ani nehodí. To je prvý podstatný omyl; Rázus bol a ostal až do smrti idealistom, hlásajúc jediný ideál: blaho národa. K Rázusovmu idealizmu možno pars pro toto priradiť – perom Adama Benka (v nekrológu Za mŕtvym Rázusom) – i mnohokrát akcentované rázusovské svedomie: Svedomie človeka, ktorý žil s národom, v národe a národ žil v ňom! Duša národa, lebo jeho srdce horelo láskou k práci za najväčšiu biedu, proti krivde veľkých a mocných sveta. To neboli slová chladného rozumu, to neboli frázy vypočítavého politika! To bol hlas svedomia, svedomia národa! To bol hlas dobrého, najlepšieho srdca.

Politickú osobnosť Rázusovu, a to na pozadí jeho básnického diela, sa pokúsil modelovať v monografii Martin Rázus – básnik a politika Ján Juríček, ktorá vyšla pri 105. výročí Rázusovho narodenia. Mnohé zistil, pozoruhodne sumarizoval a aj zavŕšil, mnohé načrtol a naznačil: nepochybne sú potrebné a žiaduce ďalšie výskumy Rázusovho politického diela, ktoré by na Juríčka nadviazali a nielen slovenskú politológiu, ale i slovenskú historiografiu priviedli k čo najvýstižnejšiemu politickému modelovaniu osobnosti Martina Rázusa. Chceme mať nádej, že k tomu prispeje i táto medzinárodná, prevažne politologicky orientovaná vedecká konferencia o Martinovi Rázusovi, ktorá sa uskutočňuje 26. a 27. júna 2008 v rámci Dní Milana Hodžu 2008 v Martine.

II. ec. Zlý spisovateľ

Komentár Slovenského týždenníka z 19.8.1937 zaujal kritické posmrtné stanovisko k spisovateľovi Martinovi Rázusovi. Kritický osteň autora bol namierený proti „autorovmu idealizmu“, a to tak v politickom dianí, ako aj v literatúre. Rázusove literárne postavy podľa komentátora nemožno hodnotiť inak ako vzdialené od reálneho života; ich neživotnosť spočíva v ich nekonfliktnosti. Rázusove umelecké ciele boli „idylické“: ako spisovateľ nedokázal mobilizovať ľudí. Podobne sa mu nedarilo aj v politickom živote: občanov sa usiloval viesť prostredníctvom šľachetných rád a postojov – túžil dosiahnuť, aby žili a konali nezištne a ideálne, rovnako ako jeho literárne postavy. Komentátor Slovenského týždenníka nadobudol presvedčenie, že Martin Rázus sa vo svojej literárnej tvorbe tak, ako aj v politike v tejto otázke mýlil, pretože mu chýbal „potrebný politický rozhľad“. Slovenský týždenník, jedným slovom, podčiarkol to, čo slovenská literárna kritika vyčítala Martinovi Rázusovi ako problémové prejavy alebo aspekty jeho literárneho diela, inak a jedným slovom povedané: Rázus – podľa Slovenského týždenníka – rovná sa „zlý spisovateľ“.

Pars pro toto príkladom pre odmietanie Rázusovho literárneho diela – ako to výstižne vo viacerých kapitolách monografie Martin Rázus formuloval Michal Gáfrik – by mohli byť napríklad kritické invektívy Antona Štefánka, ktorý Rázusa nazval „dedinským veršikárom“, ktorý „čoraz horšie verše strúha“ alebo Jána E. Bora, ktorý sa podľa Michala Gáfrika „vyznačuje až zázračným nepochopením Rázusovho diela (okrem Argumentov menovite aj Maroška a vlastne celej jeho tvorby)“, či iné kritické hlasy na adresu „časovosti“ jeho literárnej tvorby – najmä politicko-satirických epigramov alebo politicky motivovaných čŕt. Do tohto kontextu, v ktorom sa rodil Rázusov pocit „zlého spisovateľa“, nepochybne patrí i prudká – ideologicky motivovaná kritika, ktorej ťažisko možno nájsť v časopise Kultúra, ktorá, ako sme už na to v tejto stati vyššie upozornili, usilovala sa znehodnotiť a ideologicky odmietnuť Rázusov historický román Odkaz mŕtvych. Samotný Martin Rázus na kritiku Jána Pöstényiho (Kultúra, február 1937) a ďalších, ktorí sa k Odkazu mŕtvych vyslovili negatívne, odpovedal v tejto stati už citovanými „Niekoľkými poznámkami“ v Národných novinách 17.4.1937, kde uviedol: A teraz ešte niekoľko slov o „Odkaze mŕtvych“! Dajedni katolíci vidia v tom protikatolícku tendenciu, komunistom tam chybuje zas ich dogma – historický materializmus. I jedni i druhí sa mýlia. Keby si moji slovenskí katolícki bratia všimli, ako ľahostajne prijala slovenská evanjelická verejnosť toto dielo a ako si ho proti odznelým nápadom temer ani nebráni, videli by, že si ho neosvojila! Habent sua fata libelli! Komunisti sa zas mýlia, keď si myslia, že sa ich dogmatom – historickým materializmom dajú všetky duševné vzplanutia, prenasledovania a mučeníctva vysvetliť. Na tomto mieste Rázus jedinou vetou podčiarkol svoje polemické, rezolútne Nie!, ktorým odmietol obe kritické pozície a dôvodil: Lebo dobrá časť z toho, čo sa deje, má svoj prameň v tej lepšej, nemateriálnej stránke ľudskej bytosti, v presvedčení – v idealizme.

K Rázusovi sa v téme Odkaz mŕtvych pridali viacerí publicisti. Krátko pred jeho úmrtím kritikom, najmä „tendenčne protievanjelicky naladenému“ O. Dunajeckému (podľa Kormúthovho Slovníka pseudonymov je to pseudonym Pavla Čarnogurského), ako sme v prológu tejto state už uviedli, na stránkach Národných novín v stati Len vždy pravdu! odpovedal Rázusov osobný tajomník Gabriel Rapoš, ktorý Rázusa „podržal“ odmietnutím apriórneho hľadania „protikatolíckej tendencie“ v Rázusovom románe, pričom protievanjelicky ladenú kritiku a „evanjelikov prehliadajúcu“ publicistiku rázusovským tónom napomenul: So slovenským evanjelictvom sa… musí rátať v tvorení slovenskej budúcnosti práve tak, ako sa musí rátať so zdravým slovenským katolicizmom! Až pôjdeme a budeme tvoriť spolu, bude to iste lepšie, ako keby sme mali sily vyčerpať v malicherných náboženských bojoch!

Rázusovu literárnu tvorbu, jej duchovné podstaty, už nad jeho rakvou vysoko ocenil Emil B. Lukáč: Rázus bol harfou, na ktorej hral samotný Boh! Na obranu Rázusovej literárnej tvorby v prvých hodinách po jeho úmrtí nekrológom Rázus ako spisovateľ vystúpil Dobroslav Chrobák, ktorý vyzdvihol základné, kritikou prehliadané kvality Rázusovho literárneho diela. V mimoriadnom smútočnom vydaní Národných novín podčiarkol: Základnou vlastnosťou Rázusovej povahy bola priamosť, neohrozenosť a stála, večne napätá pohotovosť reagovať na časové zjavy nášho verejného života. Táto vlastnosť prenášala sa i do jeho tvorby: od začiatku do konca predstavuje jediný, nepretržitý a až seizmograficky citlivý záznam o vzruchoch, ktorými autor reagoval na časové udalosti.

Vysokú senzitívnosť Rázusovho literárneho diela podčiarkol v nekrológu publikovanom v Eláne i Ján Smrek, Rázusov priateľ a druh – od roku 1938 Rázusov nástupca vo Výbore Matice slovenskej. Rázusove básne i romány – podľa neho – povstávali rýchlosťou myšlienky a vždy rovno pre stroj sadzača. Boli to kvádre presnými údermi tesané. Nie cizelovanosť, ale monumentalita bola ich znakom. Pre Smreka bol Rázus „poeta natus“, nie „poeta doctus“: nie „rafinovaný artizmus“, ale „živelná sila“ bola zdrojom jeho poézie.

Ján Smrek hodnotil Rázusovo dielo mimoriadne pozitívne i v rozhlasovom prejave vysielanom 18.10.1937 pri príležitosti Rázusových nedožitých štyridsiatych deviatich narodenín, ktorý Národnie noviny uverejnili pod titulkom Rázus ako človek. Zvlášť ocenil Rázusovu poéziu vojnovú, respektíve protivojnovú: … keď zadriemali všetky múzy, práve jeho lýra sa rozozvučala najväčšou silou. Zamĺkla u nás poézia, národ bol ubitý biedami vojny a nemal pred sebou žiadneho výhľadu, čo sa s ním stane zajtra. Nevedeli a nemohli mu to povedať ani tí jeho vodcovia, ktorí predtým písavali zaň ohnivé články… Jeho básne boli tak štylizované, že úrady ich skrytému zmyslu nerozumeli, ale národ im rozumel veľmi dobre. A to i bola najšťastnejšia éra Rázusovho života, lebo v tých časoch ani jedno jediné slovo nebolo zrnom, ktoré padá na skalu.

Súzvučne so Smrekom Rázusa reflektoval i Emil Boleslav Lukáč. V nekrológu Za Martinom Rázusom zdôraznil: V krušných časoch slovenského krvácania a polohynutia boli tieto básne lampadou viery, nádeje, útechy. Ako by slovenský Bezruč, trochu melancholickejší, slzavejší. Ťažko povedať, čím nám boli tieto básne, uverejňované vtedy po zbytkoch slovenskej tlače. Nejednému budiacim národným otrasom, určujúcim životný smer.

Obdobie po vzniku Česko-Slovenskej republiky, najmä Rázusova politická „kapitola“, jeho účasť na verejnom a politickom živote, prinieslo pre Rázusa – „rozsievača slova“ – novú situáciu: Prišla tvrdá robota budovania štátu… prebudil sa osobný egoizmus a miesto slúženia celku – „mnohí“, ako v citovanom rozhlasovom vystúpení zdôraznil Ján Smrek – začali slúžiť svojim osobným alebo skupinovým záujmom. Na to nemohol sa Rázus dívať mlčky… Šľahal neporiadky najprv písaním epigramov… a keď ani tie nestačili, začal písať i výstražné politické články… jeho verše museli strácať mäkkosť , ktorá prestala byť aktuálna, menili sa v tvrdé, ostro kresané.

Do zápasov o kompetentný výklad duchovných podstát Rázusovho básnického diela vstúpil aj Vladimír Rolko, a to nielen nekrológom v Slovenských pohľadoch, ale aj replikou v časopise Služba, ktorou reagoval na Jána Poničana a jeho „exegézu“ „labutej piesne“ Rázusovej, veľkolepej predsmrtnej básne Stretnutie v Slovenských smeroch umeleckých a kritických: podľa Poničana malo by byť oprávneným tvrdenie, podľa ktorého Stretnutie Rázusa priblížilo nielen „k otcovi – proletárovi, ale aj k proletariátu ako revolučnej triede“ : Rázus sa podľa Poničana v Stretnutí stal básnikom proletariátu: …Áno, je to vierovyznanie proletárskeho básnika… podčiarkol Poničan. – Rolko naznačenú Poničanovu „exegézu“ a proletárske dôrazy odmietol v časopise Služba analýzou, podľa ktorej …Náboženská hĺbka básne Rázusovej… ušla jeho pozornosti. V nej práve vychádzajú najavo záchovné sily náboženskej živej praxe…

Po Rázusovej smrti vyšli aj iné state alebo diela, ktoré prispeli k výkladu a charakteristikám jeho literárneho diela a usilovali sa preniknúť k niektorým jeho podstatným stránkam. Napríklad Mrázove, Pišútove, Mečiarove, Bobekove, ale i ďalšie: usilovali sa o jeho výklad a literárnohistorickú pozíciu, ale i obranu pred odmietaním a primitívnou diskvalifikáciou. Michal Gáfrik v tejto súvislosti vo svojej monografii zdôraznil: Medzivojnový poľský slovakista a slavista Władysław Bobek nazval Rázusa „fanatikom pravdy a spravodlivosti“. Je príznačné, že bytostnú podstatu Rázusovej osobnosti pochopil lepšie… ako mnohí slovenskí intelektuáli. Ján Smrek vo vyššie citovanej rozhlasovej prednáške charakterizoval Martina Rázusa „apoštolsky“: Hlavnou tendenciou jeho diela bolo: slúžiť životu. Preto i v literárnej obci slovenskej stal sa individualitou, ktorá svojím umeleckým náhľadom i dielom stála skoro osihotená, ako mohutný dub uprostred rozkvitnutej lúky… Nehľadel byť estétom, ale apoštolom.

II. f. Dve posmrtné rázusovské polemiky

II. fa. Mandát Martina Rázusa

Vážnym problémom v období Letokruhu Martina Rázusa bol i jeho poslanecký mandát, na ktorý v dôsledku postojov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany nemohol po jeho úmrtí nastúpiť kandidát Slovenskej národnej strany. K problému sa vyslovovala najmä Slovenská národná strana. No nielen ona. Za jeden z prvých hlasov, ktorý otváral problematiku Rázusovho mandátu, možno označiť glosu Slovenských zvestí (19.8.1937), ktorá zaútočila na „krokodílie slzy“ Slováka, ktorý staťou Alexandra Macha falošne lamentoval nad skonom básnika a politika Rázusa. Nič mu nevadilo, že to bola práve Slovenská ľudová strana na čele s Hlinkom a Sidorom, ktorá, kým Rázus žil a kým ona mohla z jeho spojenectva vytĺkať politický kapitál, si pochvaľovala rozkvet a lásku autonomistického bloku. Ale kadenáhle sa skončili parlamentárne voľby, boli to zase ľudácki páni, ktorí tak ošmekli a zneuctili Rázusa, ako nikto predtým, a to tým, že nedali národniarom druhý mandát, hoci si ho zasluhovali počtom členov.

V tejto veci Národnie noviny 16. 9. 1937 v glose O Rázusovom mandáte citovali list datovaný 13. 9. 1937, ktorý dostalo predsedníctvo slovenskej národnej strany od generálneho tajomníka Slovenskej ľudovej strany Dr. Martina Sokola, podľa ktorého Slovenská ľudová strana bola pripravená poskytnúť poslanecký mandát po poslancovi Martinovi Rázusovi Slovenskej národnej strane v prípade, ak sa poslaneckí kandidáti za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, ktorí v banskobystrickom kraji „nasledovali po Martinovi Rázusovi“, zrieknu nároku na mandát. Títo sa však mandátu – napriek nárokom Slovenskej národnej strany – nezriekli a v dôsledku toho bol dekrét poslanca nastupujúceho na miesto Martina Rázusa vydaný odbornému učiteľovi Rudolfovi Schwarzovi z Podbrezovej. To prehĺbilo spor oboch strán potom, ako sa v dôsledku rozdelenia mandátov rozpadol autonomistický blok oboch strán. Vedúce kruhy Slovenskej národnej strany Schwarzov postoj považovali za jednoznačný prejav neochoty kompetentných predstaviteľov a činiteľov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany splniť volebnú dohodu medzi Andrejom Hlinkom a Martinom Rázusom o počte poslaneckých mandátov. Na tento vývoj vo vzťahoch medzi autonomistickými stranami reagoval komentár Národných novín s príznačným názvom Držať slovo: Hlinkova ľudová strana pripravuje Slovenskú národnú stranu aj o mandát Rázusov – teda už tretí. Komentár ostro a varovne kritizuje neochotu ľudáckych politických kruhov ponechať Rázusov poslanecký mandát po jeho smrti Slovenskej národnej strane. Podčiarkuje najmä etickú rovinu povolebného vývoja a pýta sa celej slovenskej verejnosti na to, „čo si pomyslí občan a volič Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, keď sa v tých alebo iných novinách dočíta, že jeho strana si privlastnila mandáty, ktoré jej nepatrili“. Podľa komentátora si „volič a občan“ musí položiť otázku: V čom sa delí morálka mojej strany od tej morálky iných strán, ktorú v „Slováku“ a v „Slovenskej pravde“ denne mu na pranier stavajú?… Nevyhnutným následkom tohto poznania bude, že takýto volič Hlinkovej ľudovej strany si povie: „Morálka mojej strany je taká istá ako morálka druhých.“

Na citovaný komentár nadväzuje dôrazne formulovaným apelom i jubilejná glosa Národných novín pri príležitosti Hlinkových narodenín (Hlinka 73 ročný), keď na adresu najvyššieho predstaviteľa Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, a to na základe nesplnenej volebnej dohody autonomistického bloku podčiarkuje: Nielen Slovenská národná strana, ale celá slovenská verejnosť bude so zvedavosťou očakávať, či Andrej Hlinka bude pokračovať tak, ako kážu prikázania Božie a svedomie statočného človeka a či tento hlas duše prehluší materialistický a egoistický hlas troch ľudákov, ktorí so súhlasom Andreja Hlinku urvali a dosiaľ neoprávnene si podržiavajú i to, čo im nepatrí – mandáty Slovenskej národnej strany. Podporu Slovenskej národnej strane vo veci Rázusovho mandátu vyslovila i Slovenská vlasť (20.8.1937, 8.10.1937 a 29. 10.1937), ktorá ostro odmietla počínanie Slovenskej ľudovej strany vo vzťahoch k Martinovi Rázusovi.

Mandát Martina Rázusa vyvolal, a to najmä na stránkach Národných novín i celý rad ďalších kritických hlasov a reakcií. Patrí k témam, ktoré by si zaslúžili zvláštnu historicko-politologickú pozornosť, pretože patrí k osobitným otázkam vývoja Slovenskej národnej strany a jej politických postojov v prelomových rokoch 1938–1939, v ktorých zanikalo Československo a politickým hegemónom slovenským sa stala Hlinkova slovenská ľudová strana.

II. fb. Polemika o básni Hoj, zem drahá

V letokruhu Martina Rázusa 1937–1938 zaujala pozornosť ešte jedna rázusovská polemika: Vyvolal ju Ján Smrek, a to svojou prednáškou na rázusovskej panychíde, ktorá sa konala 19.11.1937 v Prahe. Vo voľne prednášanom texte sa zmienil o informácii, ktorú mu poskytol Dr. Jur Janoška v osobitnom liste po Rázusovom pohrebe, v ktorom ho okrem iného informoval o tom, že Rázusova dobre známa báseň Hoj, zem drahá sa „nezrodila odrazu“ ako známy celok so štyrmi slohami, ale že Rázus najprv báseň napísal ako trojslohovú a „štvrtú k nej prikomponoval neskôr“. Podľa Janoškovho listu na zrode štvrtej slohy má zásluhu Dr. Vavro Šrobár: na jeho údajné želanie, ktoré mu tlmočil mikulášsky továrnik Ján Pálka, Rázus zložil slohu: Matkou našou Vltavienka, otcom Dunaj valný, spev náš hučí po Šumave, jak pod Tatier bralmi: sme krv jedna, jeden národ, tisíc síl v nás drieme, otrokmi sme boli dosiaľ, viacej nebudeme.

Smrekova informácia vyvolala široký prevažne polemický ohlas: reflektovali ju viaceré slovenské i české periodiká a reagoval na ňu v Slovenskom denníku – v čísle z 26.11.1937 – Vavro Šrobár, ktorý – ako na to reagoval v decembrovom čísle Elánu Ján Smrek – správu o jeho rázusovskej iniciatíve kategoricky dementoval: Nikdy som sa s Rázusom, ani Pálkom o básni „Hoj, zem drahá“ nerozprával. Nikdy som Rázusa neprosil, ani neprehováral, aby k svojej básni pridával akúkoľvek slohu. Nikdy som žiadneho Pálku k Rázusovi s podobným poverením neposielal.“ Šrobárovo dementi, ako zaznamenal Ján Smrek, vyvolalo rad ohlasov najmä v českých periodikách: reagovali Lidové noviny a Rozhledy, ktoré vyslovili mienku, že Rázusova báseň vznikla ako spontánny celok – bez Šrobárovej či inej intervencie a za Smrekovou prednáškou treba hľadať „slovensko–českú neznášanlivosť“, ktorá chce odporovať československej jednote. Smrek však v pátraní v otázke „štvrtej Rázusovej slohy“ pokračoval a postupne zistil – v knihe Jána Pálku Zápisky (1932) – informáciu, podľa ktorej …U nás, v kancelárii, sa zrodil štvrtý verš známej Rázusovej básne Hoj, zem drahá. To znamená: napísaná bola osobitne a dodatočne, a to na pôde fabriky Jána Pálku v Liptovskom Mikuláši. Smrek doložil aj ďalšie dôležité svedectvo, a to listom, ktorý mu adresoval Michal Rázus (datovaný 13.12.1937), v ktorom sa „vo veci bratovej básne“ píše : …cez prevrat zamestnaný som bol v Nakladateľskom spolku v Budapešti, kde pre Slovenský týždenník došla hore označená báseň (tri sloky)… Cenzúra nechcela báseň prepustiť, ako aj niektorý článok… Až razom prišiel prevrat a bolo po cenzúre. Vytlačilo sa všetko tak, ako bolo prichystané. Informáciu Michala Rázusa potvrdil v januárom čísle Elánu v roku 1938 i Dr. Jur Janoška, keď bibliografickými údajmi o októbrových a novembrových číslach Slovenského týždenníka z roku 1918 o piesni Hoj, zem drahá! uviedol: Uverejnená je v č. 44 zo dňa 1. novembra na s. 3 takto: Hoj, zem drahá… Spieva sa na nápev Hej, Slováci… Má tri štrófy. Prvá: Hoj, zem drahá, druhá: Putá hrdzou rozožraté a tretia: Prisaháme na tie hroby… Dátum pod básňou: 14./X.1918. Štrófy: Matkou našou Vltavienka tam niet. V neskoršom vydaní básne Hoj, zeme drahá… táto štrófa bola vradená ako tretia a štrófa: Prisaháme na tie hroby, ako štvrtá, posledná.

Dr. Jur Janoška „trojstrofovosť“ pôvodnej verzie Rázusovej hymnickej básne „spečatil“ vlastnými Rázusovými slovami, ktoré uviedol v časopise Slovensko 1935/1936 v stati publikovanej pod názvom Martin Rázus o svojom diele: Verš „Hoj, zem drahá“ rozširoval sa s inými mojimi veršmi listovne niekoľko týždňami pred 30. októbrom 1918. Mal len tri štrófy. Uverejnený bol takto prvý raz v Slovenskom týždenníku (Budapešť). Chýbala mu tretia trófa. Prirobil som ju na odkaz, že by to mala byť hymna, ale československá myšlienka by mala byť v nej vyjadrená. No viete, spravil som to. Vtedy sme to mysleli o tom jednotnom národe veľmi ideálne.

Polemika o básni Hoj, zem drahá zasiahla slovenské vedomie v pomerne širokom okruhu: Reflektoval ju denník Slovák, Národnie noviny 13.1.1938 prevzali doslovne Smrekov článok z Elánu (december 1937), podobne Slovenský hlas (6.2.1938) Janoškovo Úplné osvetlenie vzniku básne Hoj, zem drahá…, úvahou k téme prispel v Slovenskom hlase (22.4.1938) i bibliograf Ján Vladimír Ormis. Faksimile básne uverejnili v januári 1938 i Slovenské pohľady a k téme sa na ich stránkach vyslovil aj ich redaktor Andrej Mráz, ktorý upozornil na list Martina Rázusa, datovaný v Pribyline 16.10.1918, ktorý adresoval Elze Vančovej – Stodolovej do Martina s prosbou: …dajte tento verš – myslí na pieseň Hoj, zem drahá… – odpísať mládeži a nech putuje z úst do úst po slovenskom kraji. Je to dnes náramne potrebné. Keby som bol hudobníkom, skomponoval by som vhodnú hymnu pre dobu vzkriesenia. Verš tento spieva sa na nápev Hej, Slováci, čo prosím pri odpisoch poznamenať…

II. g. Film o Martinovi Rázusovi

Robotnícke noviny 15. 8.1937 zaznamenali, že pražský Lloydfilm dal pre československý týždenník – aktuality nakrútiť pohreb Martina Rázusa v Brezne a v Banskej Bystrici. Ďalšie správy slovenských periodík (napríklad Slovák 29.4.1938, Robotnícke noviny 1.5.1938) informovali o filme, ktorý bol „nakrúteným na počesť“ Martina Rázusa, a ku ktorému hudbu napísal skladateľ Miloš Smatek. Tento film bol dokončený na jar roku 1938 pod názvom Hoj, zem drahá. Národnie noviny (26.4.1938) uverejnili o filme, ktorý vyrobil Lloydfilm v Prahe, rozhovor Ľubomíra Kupčoka s libretistom – slovenským filmárom Ivanom J. Kovačevičom. V rámci rozhovoru, v ktorom publikovali aj úryvok z filmového scenára, I. J. Kovačevič uviedol: Vo filme Hoj, zem drahá je Martin Rázus charakterizovaný ako veľký syn slovenského národa, ako spisovateľ a básnik a vynikajúci pracovník na roli národa dedičnej. Vo filme sú životné momenty básnikove z Banskej Bystrice, Paríža, Edinburghu, Modry a Brezna nad Hronom, ako aj posledná cesta Rázusova z Brezna do Ban. Bystrice. Toto by bol sukus prvej časti filmu, zatiaľ čo druhú vyplňuje recitácia básne „Hoj, zem drahá!“ s hudobnou mixážou, podloženou súčasne krajinnými krásami Slovenska. Národnie noviny ďalej uviedli ideovú, žánrovú, technickú a finančnú charakteristiku filmu, podľa ktorej film predstavuje celkom 500 metrový filmový pás, ministerstvo vnútra ho uznalo za „kultúrno-výchovný“. Film o Rázusovi bol vlastne prvým slovenským filmovým dokumentom, ktorým sa dostalo uznania slovenskej kultúrnej osobnosti a jeho príprava nebola spojená s predstavou „obchodného artikla“. Zaznamenali sme, že v roku 1938 bol premietaný, a to ako úvodný krátky film pred premietaním celovečerného filmu.

II. h. Rázusove literárne ceny

„Krásne uctenie pamiatky M. Rázusa dr. M. Hodžom“: takto uviedli Národnie noviny text agentúrnej správy datovanej v Prahe 11. augusta 1937. Podľa správy predseda vlády Dr. Milan Hodža sa rozhodol uctiť pamiatku zosnulého slovenského spisovateľa Martina Rázusa vypísaním dvoch literárnych cien: prvá cena bude 15. 000 Kčs a druhá 10. 000 Kčs, teda spolu 25. 000 Kčs. Súťažný poriadok mal byť podľa správy vyhlásený v septembri 1937. Tento pietny čin ministerského predsedu Národnie noviny ocenili aj poznámkou

J. Čierneho ml., ktorý v poznámke Pochopenie napísal: Ako balzam na rozjatrenú ranu, tak zapôsobila zvesť o tom, keď čítali sme, že ministerský predseda Dr. M. Hodža z úcty k Rázusovi venoval vypísaním dvoch literárnych cien 25. 000 Kčs. Na „nabubrelé reči o Hodžovom gavalierstve“ autor poznámky reagoval náhľadom, podľa ktorého Hodžovo „gavalierstvo“ nechcelo byť a nebolo vyjadrením „veľkopanského gesta“, ale bolo gavalierstvom „slovenského citu“ – vyjadrením „úprimného bratského“ vzťahu k nebohému. O literárnych cenách Martina Rázusa informovala aj agrárne orientovaná Slovenská vlasť (20.8.1937), v auguste a v septembri 1937 so zadosťučinením počin Milana Hodžu komentovali a spisovateľskú obec informovali martinské matičné Slovenské pohľady i pražský Smrekov literárny časopis Elán. K literárnym cenám na Rázusovu počesť sa vyslovili i Robotnícke noviny, a to v kurzíve Josefa Dvořáka, ktorý navrhoval, aby finančné čiastky určené na Rázusovu literárnu cenu boli využité na liečebný a sociálny fond Spolku slovenských spisovateľov. Myšlienku J. Dvořáka podporovať chorých spisovateľov v Národných novinách 17.8. ako perspektívnu a produktívnu ocenil Rázusov osobný priateľ Ján Hložka, ktorý však zdôraznil: Dvořákov námet sa nemá dotknúť veľkorysej myšlienky Dr. M. Hodžu udeliť Rázusove literárne ceny. Súťažný poriadok na Literárnu cenu Rázusovu nebol vyhlásený, ako sa mienilo, v septembri, ale 20.11.1937, a to súbehom Spolku slovenských spisovateľov, ktorý ho vyhlásil po dohovore s Nadáciou Dr. Milana Hodžu, a to na ocenenie vo výške 10.000 Kčs za prácu beletristickú a 10.000 Kčs za prácu literárnohistorickú alebo literárnokritickú. Súbeh mal byť uzatvorený 1.9.1938 a vyhlásený 28.10.1938 pri príležitosti 20. výročia zrodu Česko-Slovenskej republiky. K nominácii posudzovateľov súbehu sa v novembri 1937 kriticky vyjadrili Slovenské pohľady, ktoré vyjadrili mienku, podľa ktorej komisia na literárnohistorické a literárnokritické práce nebola premyslene zostavená, keďže väčšina jej členov nebola vybratá z radov literárnych vedcov, ale spisovateľov.

Spolok slovenských spisovateľov v septembri 1938 (Národnie noviny 17.9) ohlásil, že do súbehu v ohlásenom termíne k 1.9.1938 slovenskí spisovatelia a literárni vedci poslali celkom dvanásť prác: osem románov a štyri literárno-historické práce. Výsledok mal byť v intenciách súbehu vyhlásený 28.10.1938. Toto ustanovenie súbehu sa nenaplnilo: Národnie noviny 29.10.1938 oznámili, že poroty nemohli následkom „pohnutých udalostí“ – mnohí členovia porôt totiž narukovali – „vyhovieť svojmu povereniu“.

Súbeh bol napokon vyhlásený 14. decembra 1938 v Bratislave. Spolok slovenských spisovateľov, ako uviedli Národnie noviny17.12., prijal návrh poroty, podľa ktorého zo sumy, určenej na odmenenie beletristických prác boli udelené dve ceny, a to po päť tisíc korún: dr. Matúšovi Kavcovi za román Návrat na hole (heslo Pozdravujem vás lesy, hory) a Zore Lackovej za prácu Myšacia bundička (heslo Realita a ideál). Osem prihlásených prác posudzovala porota v zložení Ján Jesenský, Milan Pišút a Andrej Kostolný. Zo sumy určenej literárnej histórii alebo literárnej kritike boli udelené tiež dve ceny po päť tisíc korún, a to Andrejovi Kostolnému za prácu O Hviezdoslavovej tvorbe (heslo Jubileum 1849–1939) a Nikolajovi (Mikulášovi) Bakošovi za prácu Dejiny slovenského verša (heslo neuvedené). Šesť literárnohistorických, respektíve literárnokritických prác (nie štyri, ako bolo ohlásené v septembri 1938) posúdila porota v zložení Anton Štefánek, František Šubík – Žarnov a Matúš Kavec.

II. i. Pamätná izba Martina Rázusa

Návrh na zriadenie pamätnej „Rázusovej izby“ v Liptovskom múzeu a o jej možnej náplni (dokumenty a predmety späté s tvorbou a životom Martina Rázusa slovenskej verejnosti) predstavil Dr. A. Križka v Národných novinách (11.9.1937) a v Slovenskom denníku (11.9.1937). Podľa Križku Rázusova izba – práve tak ako izba Hlinkova – stala by sa pútnickým miestom pre všetkých návštevníkov Liptova. Konečne, bolo by v tom aj kus symboliky: čo sa nepodarilo previesť za živa, t. j. syntéza medzi katolíkmi a evanjelikmi – to by sa mohlo realizovať aspoň po smrti. Redakcia Národných novín ku Križkovmu námetu, ktorý privítala, poznamenala, že by bolo vhodnejšie Rázusovu izbu zriadiť v Slovenskom národnom múzeu v Martine.

Ako informovali Slovenská politika (1.10.1937) a Slovák (2.10.1937) na jeseň roku 1937 boli na základe návrhu A. Križku v ružomberskom Liptovskom múzeu vykonané prípravné práce na zriadenie Rázusovej izby: prvé exponáty poskytli Matica slovenská, pražské Nakladateľstvo L. Mazáča, Tranoscius v Liptovskom Sv. Mikuláši, vydavateľstvo Národných novín v Bratislave a očakávali sa i príspevky od súkromných darcov a ctiteľov Martina Rázusa. Návrh na zriadenie pamätnej izby Martina Rázusa v Ružomberku však nebol jednoznačne prijatý. Publicista J. Dvořák v glose Robotníckych novín (12.9.1937) Križkov návrh síce privítal, vyslovil však mienku, podľa ktorej „Rázusovo múzeum“ by malo byť zriadené v Liptovskom Sv. Mikuláši. Spomienková dokumentácia by mala byť zhromažďovaná aj v Banskej Bystrici, Kežmarku, Bratislave, v Brezne – všade tam, kde pôsobil. Myšlienku pamätnej rázusovskej izby (múzea) v Liptovskom Mikuláši – anticipoval J. Dvořák logicky a správne: múzejný Rázusovie dom, ktorý v roku 1993 v rodnom dome Martina Rázusa – v mikulášskej Vrbici – sprístupnilo liptovskomikulášske Múzeum Janka Kráľa, predstavuje do značnej miery naplnenie myšlienky múzea či pamätnej izby Martina Rázusa.

  1. j. Pamätné tabule Martina Rázusa

Slovenské periodiká zaznamenali i aktivity, ktoré mali byť, respektíve boli spojené s inštaláciou pamätných tabúľ Martina Rázusa. Rodná Rázusova Vrbica sa ozvala ako prvá (Národnie noviny a Robotnícke noviny 23.9.1937). Pamätnou tabuľou mal byť označený Rázusov rodný dom, a to v jubilejnom Rázusovom roku 1938 na základe iniciatívy liptovskosvätomikulášskej telovýchovnej jednoty Sokol. K inštalácii pamätnej tabule, ktorú navrhol Fraňo Štefunko, na „Rázusovie dome“ s textom: V tomto dome narodil sa 1888 Martin Rázus, básnik, spisovateľ a politik však došlo až v roku 1942. Martina Rázusa, študenta staroslávneho kežmarského lýcea, si pripomenul i Kežmarok. Stalo sa tak prostredníctvom pozoruhodných rázusovských slávností 18. a 19. 6. 1938, ktoré zorganizoval Miestny odbor Matice slovenskej v Kežmarku. Podujatie malo široký ohlas: informovali o ňom Národnie noviny, Slovenský hlas (19.6. a 23.6.1938), Slovák (18.6.a 21.6.1938) a celý rad ďalších periodík. Pri tejto príležitosti na budove nového kežmarského evanjelického lýcea – v čase inštalácie nemeckého dištriktuálneho evanjelického gymnázia – odhalili pamätnú tabuľu sochára Karola Šovánku s textom: Tu študoval básnik – spisovateľ Martin Rázus, svedomie národa, 1903 – 1907. Pri odhalení mali prejavy poslanec Ondrej Devečka, J. K. Garaj za Maticu slovenskú, Rázusovi kežmarskí spolužiaci Dr. J. Ďurkovič a ev. a. v. farár z Toporca Matej Schwartz. Súčasťou kežmarských slávností bola i výstava Rázusových literárnych publikácií a výtvarných diel M. Bazovského, M. Galandu, J. Hálu, P. J. Kerna, Ľ. Križana a ďalších výtvarníkov, ako aj výstavka detvianskej výšivky a modranskej keramiky. Pamätné tabule Martina Rázusa, ktoré boli inštalované neskôr, osobitne v rámci Letokruhu Martina Rázusa 2007–2008 majú pozoruhodný kontext v Rázusovom výroku (Národnie noviny 25.3.1928) : Ďaleko sú naše sochy a pamätné dosky od tých, ktorých veľkosť označujú. A jednako – jestli nechce národ a jeho spoločenstvo zahynúť, musí sa vrátiť a úzko sa primknúť k veľkým osobnostiam, v ktorých duchu, práci i slove prevravela jeho duša najistejšie.

II. k. Rázusovské edície

V letokruhu Martina Rázusa 1937–1938 mimoriadne rezonovalo dielo Martina Rázusa. Viaceré periodiká priniesli, napríklad Slovák 7.9.1937, správu o pozostalosti Martina Rázusa. Podľa správy sa v pozostalosti našiel rukopis knihy noviel s názvom Bombura, fragmenty románu Evino jablko, dramatickej básne Prometheus.

Vyšlo smútočné číslo Slovenských pohľadov (august–september 1937), ktoré bolo ako celok

venované pamiatke Martina Rázusa a T. G. Masaryka. Martin Rázus má v ňom posmrtne uverejnenú prózu Surovcovci. Na zosnulého Rázusa v tomto čísle pozoruhodne spomína Karol Rapoš. Medzi významné rázusovské „ohlasy“ možno zaradiť reč Tida J. Gašpara, ktorú predniesol na smútočnej Rázusovej tryzne 13.9.1937 v Bratislave, ako aj básne Valentína Beniaka Chorý básnik a Smrť, báseň Andreja Žarnova Rázus a ďalšie.

Smrekov Elán v septembri 1937 signalizoval skoré vydanie špeciálnej antológie Rázusovej poézie s úvodnou literárnokritickou štúdiou, a to ako 4. zväzok Mazáčovej série Slovenská tvorba, ktorá mala pôvodne vyjsť k jeho päťdesiatke v bibliofilskej úprave. Niekoľko dní pred Rázusovou smrťou o tom s básnikom – počas vyššie zaznamenanej návštevy štyroch slovenských básnikov v Brezne – hovoril Ján Smrek. Antológia, ktorá mala obsahovať najmä básne zo zbierok To je vojna! a Hoj, zem drahá, však v roku 1937 nevyšla. A nestalo sa tak ani v roku 1938. Vyšla až v dramatickom roku 1939 pod názvom Výbor z poézie, a to ako pôvodne ohlásený 4. zväzok edície Slovenská tvorba s úvodnou štúdiou Stanislava Mečiara. Miesto vydania: Praha – Bratislava.

Ján Smrek súčasne s pripravovanou antológiou ohlásil aj vydanie Rázusovej knihy Bombura s ilustráciami Ľudmily Rambouskej, a to v Mazáčovej Edícii mladých slovenských autorov, v ktorej vyšlo za Rázusovho života celkom 12 zväzkov. Tento projekt sa čoskoro realizoval:

v roku 1937 – pred Vianocami – vyšli dve Rázusove rozprávky Bombura a Surovcovci knižne pod názvom Bombura. V Eláne knižku „rozprávok“ recenzoval Andrej Mráz, ktorý do slovenského literárneho vedomia ukotvil podstatu Rázusovho zápasu o hrdinské postavy oboch próz; boli to …stelesňovatelia sily, odvahy, životného optimizmu, romantickí milovníci priestorov, hôr a slobody a ich tvorca zápasil so smrťou. Takýmito predstavami si Rázus na smrteľnej posteli vykupoval svoj veľký životný sen, spieval labutiu pieseň zrastenosti s ľudovou psychou. Ale tône blížiacej sa smrti obletovali básnika. Zavisli nad rozprávkou o Surovcovej družine ako čierne chmáry, keď s mocnou predstavovou konkrétnosťou opisoval Rázus ako mocní zbojnícki chlapci hynú v ruke svetskej spravodlivosti…

Medzi edičné témy Rázusovho letokruhu v rokoch 1937–1938 sa zaradila i Rázusova dodnes tak trochu prehliadaná a často aj kritizovaná a polemicky atakovaná publicistika. Karol Hušek vo vyššie charakterizovanom nekrológu, ktorý publikoval v Slovenskom denníku, sa zmienil o Rázusovej „explozívnej publicistike“; hovoril doslova o „výbuchoch“ – nemohol im však nepriznať poctivý zápas o pravdu: Pri každom jeho výbuchu, ktorým dal výrazy vo svojich článkoch, napísaných v Národných novinách a inde, museli sme mať dojem, že sú to prejavy človeka, ktorý hľadá pravdu, ale nemá dosť trpezlivosti dopátrať sa pravej príčiny svojich steskov a sťažností. Ján Bakoss, banskobystrický evanjelický farár, čoskoro po Rázusovej smrti – v stati Národných novín 21.8.1937 pod názvom Umrúc ešte hovorí – dôrazne upozornil na výnimočné ideové a kultúrne hodnoty publicistiky Martina Rázusa: Mám snažnú prosbu na povolaných. Uctime si jasnú pamiatku svojho drahého buditeľa i tak, že vydáme knižne aspoň najcharakteristickejšie jeho články, úvahy v N. N. Sú v nich state, ktoré nestratia platnosť, kým len slovenské slovo znieť bude. State, ktoré neprestaneme nikdy považovať za národné evanjelium a ktoré nás musia viesť v nebezpečných krútňavách časov a oduševňovať v dobrom snažení za rozkvet a blaho národa a vlasti… Bakossov návrh sa nepodarilo doteraz realizovať, a to aj napriek tomu, ak v ostatnom desaťročí došlo k dvom pokusom (profesorka Slávka Kerátová, historik Ladislav Suško) o prípravu edičného výberu – súboru Rázusových publicistických statí – Národný bibliografický ústav Slovenskej národnej knižnice prostredníctvom lístkovej kartotéky Bibliografie článkov zo slovenských novín a časopisov za roky 1919–1944 podporil obe edičné iniciatívy rozsiahlou bibliografickou rešeršou Rázusovej publicistiky: no pevné edičné uchopenie tejto nepochybne mimoriadnej úlohy slovenskej rázusovskej heuristiky sa doteraz neuskutočnilo a vzhľadom na mohutný rozsah Rázusovej publicistiky sa ho určite nepodarí do konca Letokruhu Martina Rázusa 2007–2008 zavŕšiť čo len v podobe rukopisu.

Informácia v periodiku Hlasy československé (29.10.1937) hovorí o vydaní knihy Rázusových statí O opravdovú politiku: Martin Rázus a slovenská mládež. Knihu na vydanie pripravilo Sdruženie slovenských akademikov v Bánovciach nad Bebravou ako 3. zväzok edície Naše snahy.

O Rázusovo dielo prejavovali osobitne výrazný záujem Poliaci: už v prvých hodinách po spisovateľovej smrti – v Národných novinách 10.8.1937 – sa zjavila správa, podľa ktorej niekoľko dní pred svojou smrťou uzavrel zmluvu na vydanie románu Odkaz mŕtvych v poľskom jazyku.

Smrekov Elán v septembri 1937 informoval o osobitnom rázusovskom čísle poľského periodika Głos evangelicki zo dňa 5.9.1937, do ktorého prispeli Jan Wantula, Ľudovít Šenšel a Antoni Starža – Opęchowski – prekladateľ románu Odkaz mŕtvych do poľštiny a iniciátor tohto čísla. Głos evangelicki, ktorý vychádzal vo Varšave, označil M. Rázusa za „wielkiego kaplana a patrioty słowackiego“. Slováci by podľa Elánu mali byť za rázusovské číslo vďační i seniorovi F. Gloehovi, šéfredaktorovi Głosu evangelickieho. O rázusovskom čísle tohto časopisu písali so zadosťučinením Národnie noviny i 23.6.1938 s poznámkou o štúdii Antoni Starža – Opęchowského O M. Rázusovi, ktorá mala byť „pripravená do tlače“. O jej vydaní nemáme zatiaľ správu, no zistili sme, že Národnie noviny 21.12.1937 perom Alexandra Samuela Pakana zaznamenali vydanie knihy poľského slavistu a priateľa Slovákov Jana Wantulu, ktorá vyšla pod názvom „Ks. Martin Rázus“. Pakan Wantulovu knihu charakterizuje ako sympatický portrét zosnulého Slováka, ktorý na dvadsiatichštyroch stranách predstavuje všetky základné aspekty Rázusovej literárnej, národno-politickej a cirkevnej činnosti. Vyslovuje presvedčenie, že kniha zohrá medzi „našimi i zahraničnými Poliakmi, ktorých Rázus mal tak rád“, významnú rolu. Považuje ju i za dokumentačne významnú, pretože v knihe je uverejnená posledná Rázusova fotografia s matkou. Wantulovu knihu, ktorá vyšla vo Varšave ako odtlačok Głosu evangelickieho vysoko ocenila i recenzia v časopise Služba v marci 1938.

II. l. Základina Martina Rázusa

Bola určená pre podporovanie chudobných študentov. Výzvu na jej vytvorenie publikovali Národnie noviny 14.8.1937: jej zakladateľmi a prvými vkladateľmi boli Dr. Ján Pauliny–Tóth, MUDr. Ilja Pauliny–Tóth, Vladimír Černák, Alexander Samuel Pakan, Andrej Mika a bratia Šavolovci. Do „ohlasovacieho čísla“ Národných novín boli vložené zloženky s predpokladom, že čitatelia „podľa svojej možnosti prispejú na túto základinu“. Výzva mala pozoruhodný ohlas. Národnie noviny spočiatku takrečeno denne, neskôr v každom týždni publikovali zoznamy darcov na základinu: štúdium zoznamu ako takého by mohlo priniesť veľa zaujímavého – predstavilo by nielen „obetavosť, štedrosť“ ako takú, ale i mená štedrých darcov, prívržencov –sympatizantov Martina Rázusa, čitateľov Národných novín, osobitne členov Slovenskej národnej strany. V konečnom dôsledku by však predstavilo finančný zdroj, ktorý bol funkčný: o štipendium Martina Rázusa z tejto základiny sa mohli napríklad uchádzať študenti z okupovaných slovenských území, ktoré na jeseň 1938 pripadli Maďarsku alebo Poľsku.

II. m. Rok od smrti Martina Rázusa

V jubilejnom týždni – pri príležitosti prvého výročia smrti Martina Rázusa – uskutočnili sa v Banskej Bystrici, kde je Martin Rázus pochovaný, 14. 8. 1938 spomienkové pietne slávnosti.

Významným prvkom jubilejných podujatí bola „národná púť k mohyle Rázusovej“ na banskobystrickom evanjelickom cintoríne. Národnie noviny banskobystrickú púť signalizovali s predstihom: 23.7. uverejnili úvodník, v ktorom vyzvali Slovákov bez rozdielu – bez politickej a straníckej príslušnosti, aby sa v nedeľu 14.8. zúčastnili na pietnej spomienke pri Rázusovom hrobe. Podľa úvodníka Rázus patril a patrí nielen Slovenskej národnej strane. „Zabudnime preto“, podčiarkol autor úvodníka, „aspoň na jeden deň na rozdiely“, a to na platforme Rázusovej zjednocovacej výzvy: spojiť, zjednotiť, sceliť všetkých Slovákov na podklade reálnej a vitálnej myšlienky nacionálnej, vypestovať cit slovenskej národnej spolupatričnosti a solidarity, zobudiť a upevniť slovenské národné povedomie a sebavedomie, a tým obhájiť všetky prirodzené a životné práva slovenského národa proti komukoľvek.

Nedeľa 14. augusta 1938 v Banskej Bystrici sa však vyznačovala nielen púťou k Rázusovej mohyle, pripodobňovanej významom k Bradlu, ale širokým programom – vrátane duchovného, politického a straníckeho. Po raňajších bohoslužbách – tak v katolíckom, ako aj v evanjelickom – banskobystrickom chráme (v evanjelickom chráme kázal turčiansky senior Otto Škrovina) sa účastníci banskobystrických slávností za účasti Rázusovej rodiny stretli pri hrobe Martina Rázusa, kde si vypočuli preslov Pavla Tomku, ev. farára a korešpondenčne zaslaný príhovor V. K. Hurbana z Dolnej zeme.

Po skončení pietnej slávnosti sa pri Rázusovom hrobe uskutočnilo verejné zhromaždenie na Striebornom námestí v Banskej Bystrici, na ktorom prehovorili Dr. Juraj Strelec, Dr. J. Pauliny–Tóth, P. Németh, V. Černák. Témou zhromaždenia bol odkaz Martina Rázusa, ale i aktuálne politické pozície a programové línie Slovenskej národnej strany.

Po skončení verejného zhromaždenia sa v banskobystrickom Národnom dome uskutočnil „manifestačný zjazd“ Slovenskej národnej strany, ktorý uzavrel „smútočný rázusovský rok“. Pri tejto príležitosti prijal zjazd politickú rezolúciu s hlavnými programovými líniami strany, ako aj Zásady autonómie Slovenskej krajiny a zvolil nové vedenie strany. Za predsedu bol zvolený Dr. Ján Pauliny–Tóth, za podpredsedov O. Škrovina, P. Németh, V. Černák, G. A. Bežo a Ľ. Balla. Za členov predsedníctva boli zvolení Ľ. Šenšel, P. Tomko a Dr. Martin Kvetko.

Pri prvom výročí Rázusovho úmrtia boli v Národných novinách, ale aj v ďalších slovenských periodikách, dokonca v konkurenčných, napríklad v Slovenskom denníku 7.8.1938, publikované viaceré pozoruhodné jubilejné state, komentáre, glosy i dedikačné básne. Za zvlášť významné – popri statiach a glosách Gabriela Rapoša – možno považovať dve, obe spomienkové. Prvú z nich, vyslovene osobnú, publikoval Ján Marták, ktorý si pri tejto príležitosti zaspomínal na prvé osobné stretnutie, na „rázusovské ohlasy“ v samovzdelávajúcom krúžku gymnazistov v Novom Meste nad Váhom, na študentské návštevy a besedy u Martina Rázusa, ale i na „četnícke odposluchy“ v moravskolieskovskom kostole s cieľom zisťovať „politické aspekty“ Rázusových kázní. Osobitne zaujímavou je nepochybne Martákova spomienka na politický incident – atentát v Novom Meste nad Váhom v roku 1925, keď sa Rázusovi neprajníci usilovali zasypať jeho voz – prívržencami ovenčený – kamením. Pozoruhodný je i Martákov pohľad do moravskolieskovského evanjelického zboru, a to tak na „protitrázusovské reči“ jeho cirkevníkov v čase „dimitrijevičiády“, ako aj na nezabudnuteľnú, citovo vypätú rozlúčku cirkevníkov so svojím farárom po jeho odchode do Brezna. Vo svetle útokov na Martina Rázusa, napríklad na jeho „voz“ v Novom meste nad Váhom, ako paradox možno vnímať Smrekovu osobnú spomienku, ktorú pripomenul v rozhlasovej úvahe Rázus ako človek, prednesenej pri príležitosti Rázusových nedožitých narodenín 18.10.1937: Roku 1918, keď prišiel politický prevrat, mal Rázus tridsať rokov. Dni slobody boli vítané slovami jeho básní, ktoré boli všade prednášané, potom i zhudobňované a spievané ako revolučné hymny. Okolo čela básnikovho vidno bolo gloriolu a pamätám sa, že keď v tých dňoch prišiel na návštevu do Modry, kde bol kedysi kaplánom, poslali mu na stanicu koč kvetmi ovenčený.

Druhou z významných spomienkových statí bola nepochybne – tiež osobná – reflexia Alexandra S. Pakana, ktorý sa po viac ako roku vrátil k „poslednému rozhovoru“ Martina Rázusa pre Národnie noviny. Rozhovor datoval 13. májom 1937. Autorizoval ho samotný Rázus v prítomnosti manželky Eleny. Pakan zdôraznil: Cítil som, že vety, ktoré mi v rozhovore hovoril, boli vlastne jeho spoveďou… Podčiarkol význam rozhovoru aj bibliograficky: Po vyjdení môjho rozhovoru v Nár. Novinách prevzala ho väčšina ostatných novín slovenských i českých, ba aj zahraničných (poľských)… Pravda, trafené husi „nezagágali“. Mlčali ako zarezané a svojím mlčaním svedčili o pravdivosti. Iba Fedor Ruppeldt ozval sa v Slov. Denníku na obranu niektorých. Ale táto jeho obrana zlyhala…

Vhodné je zaznamenať i to, že pri 1. výročí Rázusovho úmrtia 7.8. bratislavský rozhlas odvysielal reláciu pod názvom Martin Rázus a obrana štátu, ktorú autorsky pripravil štkpt. delostrelectva Juraj Pešek, podľa ktorého Rázus prispel k sebavedomiu, a tým aj k obrane slovenského národa vštepovaním „národného sebavedomia, neohrozenosti a nepoddajnosti“.

Zvláštnym kontextom 1. výročia Rázusovej smrti bolo úmrtie Andreja Hlinku, protagonistu politiky autonomistického bloku. Zomrel 16. augusta 1938. Slovenská národná strana vyjadrila zosnulému politikovi úctu: pamiatke Andreja Hlinku sa poklonil jej novozvolený predseda Dr. Ján Pauliny–Tóth. Na Hlinkovom pohrebe sa zúčastnili podpredsedovia strany G. A. Bežo a Pavol Németh. Národnie noviny v smútočných článkoch, napríklad v nekrológu 20.8. vyjadrili Hlinkovej pamiatke rešpekt: vysoko ocenili Hlinkov zápas za slovenské národné práva, obzvlášť slovenskú autonómiu: Hlinka bol popri Rázusovi najtvrdším, najpevnejším a najneústupnejším bojovníkom za autonómiu Slovenska a za vtelenie Pittsburghskej dohody. Nebyť Hlinku, boli by sme sa my Slováci stali už obeťou pražského centralizmu.

V súvislosti s Hlinkovým úmrtím sa však v Národných novinách vyskytli i pozoruhodné poznámky: v správe Kto na Hlinkovo miesto? sa so zadosťučením zaznamenalo, že Hlinkov poslanecký mandát pripadne Dr. Milošovi Vančovi, politikovi Slovenskej národnej strany (ktorý sa – zhodou okolností – zo „zdravotných dôvodov“ vzdal pozície v novozvolenom vedení strany). – Takto sa naplňuje božia spravodlivosť – uzavreli Národnie noviny citovanú správu so zrejmou alúziou na Hlinkove postoje k oprávneným poslaneckým mandátom Slovenskej národnej strany po ostatných parlamentných voľbách. Vladimír Rolko v „Glosách“ Národných novín, nepochybne v naznačenej súvislosti poznamenal: …všeličo nám tanie na mysli. Nechceme byť poverčiví, jednako je veľmi pozoruhodným, že vodca ľudákov zomrel skoro v predvečer prvého výročia smrti Martina Rázusa… Teda skoro do roka do dňa. Presne do roka a do týždňa. Sú ozaj podivné cesty Božie.

III. Epilóg Letokruhu Martina Rázusa 1937–1938

Pomyselný letokruh Martina Rázusa 1937–1938, hoci doznieval na sviatok Všechsvätých 1938, završoval sa predsa len 18. októbra 1938, v deň Rázusových nedožitých päťdesiatin – v mesiaci a roku v slovenských politických dejinách neobyčajne vypätom: 5. a 6. október 1938 priniesli – po tragickej Mníchovskej dohode a trhaní českých a slovenských území – do slovenských dejín mimoriadnu zmenu: „dokonalý obrat“, ako napísali Národnie noviny 7.10.1938. Odstúpil prezident Československej republiky Dr. Edvard Beneš. V rámci Česko-Slovenska bola vyhlásená autonómia Slovenska. Menovaná bola slovenská vláda, ustanovené slovenské ministerstvá. Slovensko stratilo pohraničné územia. V úradoch sa výhradnou úradnou rečou stala slovenčina – štátny jazyk. Na scénu prichádza slovenský snem. Národnie noviny, ktoré šesťdesiatdeväť rokov vychádzali ako obdenník, začali vychádzať „vzhľadom na prevratné časy“, denne: na ich stránkach sa zjavili state, v ktorých bol vyjadrený nielen súhlas Slovenskej národnej strany s politickým vývojom, s dosiahnutím cieľov autonomistickej politiky, a tým aj politických cieľov Martina Rázusa, ale i opatrne formulovaný koncept vzťahov medzi Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou a Slovenskou národnou stranou. Na jednej strane obe strany deklarovali úzke vzťahy a spoluprácu, na druhej strane si Slovenská národná strana, ako to publikovala v Národných novinách 8.10.1938, chcela „zachovať svoju úplnú programovú a taktickú samostatnosť“.

Horlivý Rázusovec Gabriel Rapoš, ktorý sa usiloval dovidieť „na nové časy ťažkej práce“, v tom istom čísle Národných novín sformuloval nepochybne rázusovsky inšpirované myšlienky: Nebude sa smieť na novom Slovensku zavádzať rodinkárenie, protekcionárstvo, percentualizmus a konfesionálne prednosti, lebo tým by sme stavali nové slobodné Slovensko na tých základoch, na ktorých bola mýlne stavaná republika a čakalo by nás to, čo sa stalo jej! Nesmieme budovať slovenský štát na dvadsať rokov, musíme ho budovať na večnosť. – Nie na osobách vynesených davom, ale hodnotných a skutočne riadnych odborníkov načim dať na vedúce miesto. Ten istý Gabriel Rapoš (pod pseudonymom Gašpar Tríbeľ) v glose Keby na inom mieste Národných novín zdôraznil: Keby žil dnes medzi nami mladistvý päťdesiatročný Martin Rázus, zapojil by sa do práce na novom Slovensku, reguloval by náš verejný život, aby sa nedostal zasa, nedaj Bože, na scestie, alebo aby medzi Scyllou a Charybdou nestroskotal. Znova by upozorňoval na nutnú súdržnosť v národe, na nerozbijnosť, na čestnosť, a pracoval by ďalej na tom, v čom začal…

Nové časy a ich možné problémy predvídavo signalizoval – anticipoval i predseda Slovenskej národnej strany, Dr. Ján Pauliny–Tóth, keď v úvodníku v jubilejnom rázusovskom vydaní Národných novín 18.10.1938 na päťdesiate Rázusove narodeniny hovoril o „novom Slovensku“. Aj on, ako pred ním Gabriel Rapoš, zdvihol varovný rázusovský prst: Slovensko v histórii posledného trojstoročia vždy najviac trpelo a krvácalo, keď jedna čiastka Slovákov chcela mocou a násilím nanútiť druhej svoje náboženské presvedčenie. Víťazila zbraňou raz strana jedna, raz strana druhá a po Slovensku množili sa rumy, pohoreniská, vzmáhala sa bieda, tiekla krv a tiekli slzy. Každé víťazstvo násilia nosí v sebe zárodok krutej odvety – podčiarkol rázusovské nadčasové posolstvo „Odkazu mŕtvych“ Ján Pauliny–Tóth.

Martin Rázus – aj keď sa zavŕšil smútočný rok či letokruh po jeho odchode na večnosť – zostal aj naďalej prítomným vo vedomí Slovákov. Národnie noviny takmer v každom čísle pripomenuli vetou-dvoma kľúčové myšlienky Martina Rázusa – a to až do Vianoc 1938. Niektoré mestá a obce: Banská Bystrica napríklad, Rázusovu pamiatku ukotvili vo vedomí pomenovaním – vyhlásením Rázusovho námestia a Rázusovej ulice. Zo základiny Martina Rázusa sa udeľovalo štipendium Martina Rázusa: myslelo sa pritom i na chudobných študentov, ktorí študovali – po Mníchovskej dohode – na oddelených územiach južného Slovenska.

Aký bol však ďalší osud Rázusovho diela? Odpoveď je zrejmá: bol by potrebný a žiaduci heuristický výskum: Rázusova bibliografia predovšetkým. Práve ona, rovnako ako výskum nepublikovaných prameňov, mohli by preukázať echo Rázusovej politiky a diela počas nasledujúceho obdobia, či už v čase vojnovej Slovenskej republiky, po roku 1945 a osobitne po roku 1948. Už Ján Smrek v smútočnej stati Básnik – apoštol a bojovník gentleman to predpokladal, keď v Eláne po Rázusovej smrti predvídavo napísal: Osireli sme a bolesť naša je ešte priveľmi živá, než aby sme už mali istotu v hlase i v slove a mohli už o Rázusovi povedať všetko, vlastne kdeže všetko – aspoň časť toho, čo je potrebné na jeho zhodnotenie. Tu musia nasledovať nie články, ale štúdie, ktoré sa rozrastú v knihy. Tieto naše slová to sú len skromné kvety na hrob… Prišli štúdie a prišli knihy: predovšetkým Gáfrikove. Ale ich osud bol a je navidomoči rázusovský: aj Michal Gáfrik si svoje jedinečné, Rázusom inšpirované literárnovedné dielo, ktoré patrí k vrcholným prejavom slovenskej literárnej vedy – povedané s Rúfusom: …vyvzdoroval na priazni svojho bývalého pracoviska, rovnako problematickej pred novembrom, ako aj po ňom.

Vrátime sa ešte, celkom na záver, k pomyselnému letokruhu Martina Rázusa 1937–1938. Ako ukázal ďalší vývoj slovenskej politickej reality po jeho zavŕšení, najmä po zrode jedinej slovenskej politickej štátostrany, demokrat Martin Rázus, ktorý sa v praktickej politike usiloval budovať demokratický štát založený na rovnováhe rôznych politických strán a záujmov; systém viacerých politických strán – vrátane sociálnodemokratickej a agrárnej – bol základným a nezastupiteľným predpokladom rázusovskej koncepcie „tvorivého nacionalizmu“, bol by sa, ak by bol býval žil, s najväčšou pravdepodobnosťou dostal do kontradikcie s politickým vývojom – autoritatívne organizovaným režimom vojnovej Slovenskej republiky. Možno do istej miery predpokladať, aké by taká kontradikcia mohla mať prejavy – počínajúc možnými pozíciami proti 2. svetovej vojne – proti ktorej by bol býval živý Rázus, ak by bol chcel zostať Rázusom, bojoval poéziou, prózou i publicistickými úvahami, v neposlednom rade kázňami: Martin Rázus, autor veršov – My musíme byť čistí, čistí jak horské pramene… – tak ako sa v čase vojnovej Slovenskej republiky s románom Odkaz mŕtvych dostal na index, mohol sa ocitnúť medzi tými kňazmi, ktorí v dôsledku kritických kázní, napríklad proti arizáciám či iným scestným porušovaniam ľudských a občianskych práv, boli väznení. Nevedno presne, aký by bol mal vzťah k Národným novinám, ktoré sa usilovali počas vojnovej Slovenskej republiky vybudovať objektívnu a netendenčnú líniu politických stanovísk, ako aj politickej publicistiky, okolo ktorej sa združovali a ktorú vytvárali neľudácke politické skupiny. Nevedno presne, akú definitívnu podobu by bol mal jeho kritický román na tému „sovietsky komunizmus“, ktorý začal v polovici 30. rokov písať a ktorého fragment (charakterizovaný v monografii M. Gáfrika) sa zachoval. A nevedno, či by práve taký román, s kritickým postojom voči komunizmu, nebol v budúcnosti priviedol Martina Rázusa pred komunistické súdy. Vladimír Clementis vo vyššie citovanom nekrológu Tragédia Martina Rázusa napísal i tieto pozoruhodné slová: Možná, že v budúcnosti, ktorá už nebude poznať útlaku kapitalistického sveta, budú zabudnuté tieto tragické omyly Martina Rázusa. Ukázalo sa neskôr, že „protikomunistické omyly“ komunizmus nikdy neomilostil: neomilostil nielen Vladimíra Clementisa, ale i mnohé Rázusove diela, napríklad jedinečné Argumenty, ktoré v mnohom ohľade predvídavo anticipovali komunistický režim, boli v rokoch 1948–1989 na indexe. Rázusa svet politiky „odstavoval“ na vedľajšiu koľaj. Jeho heroická obetavosť, ako napísal vo svojej rázusovskej monografii Michal Gáfrik, ostala dobre utajená pred potomkami. V tejto súvislosti kritické slová adresoval aj inštitúcii, ktorá by si z …Rázusovho mravného heroizmu, z jeho osobnosti diela, mala urobiť akýsi vývesný štít a ochrannú známku vlastného mravného a kultúrneho poslania. Mal na mysli Tranoscius, ktorý podľa Gáfrika, napriek ponúknutým edičným projektom, v období po roku 1989 príliš málo urobil pre návrat Martina Rázusa do slovenského národného – duchovného, kultúrneho a politického vedomia.

S Gáfrikom nemožno nesúhlasiť: nepoznané Rázusovo dielo je doslova ťažkým, doslova historickým hriechom. Slovensko by ho malo – je to národná a občianska povinnosť – poznať omnoho presnejšie. Rázusove posolstvá by mali byť silným echom našich čias: Jedno z najvýznamnejších: …žiť tak, ako sa na národ svedčí a vykonať dôstojne všetko, čo treba… by si mali Slováci pripomínať každoročne i denno–denne. Je to posolstvo dobré do parlamentných a prezidentských siení, ale i do školských učební a posluchární. Martin Rázus ho vložil do svojho ostatného novoročného želania Slovensku: na Nový rok 1937 – do úvodníka Národných novín napísal: …národ nemôže vítať zore nového rána ako kŕdeľ oviec, vrán a hoci sokolov. Vyspelý človek pri brieždení má si uvedomiť svoje úlohy, ktoré ho čakajú. Tak je to a má byť i s vyspelým národom. Radosť, čo sa prejaví v prvý deň nového roka, je iste radosťou i nad životom samým. Táto však musí byť posvätená i pevným úmyslom – žiť tak, ako sa na národ svedčí a vykonať dôstojne všetko, čo treba.

*

Však niekdy, hoc liet zďaleka,

spomnú si azda človeka,

i dom môj, dom bez zdoby,

hrob prostý, ako iné hroby,

kam pre zlosť sveta, zlobu,

Slováčik príde zas a zas na žalobu.

Viem, vstanem stíšiť muky

hoc´, môž byť, práve on mi hrýzol ruky,

keď som mu dušu pravdou choval

a putá, putá uvoľňoval.

Ó, vstanem pohladiť mu čelo,

bo radosť dať i zabúdať,

len by, čo srdce trhá, – nebolelo.

Literatúra:

A. Hlinka – obranca národa. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 97, s. 1–2.

A.B. /=Benko, Adam/. Martin Rázus. In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 17, s. 327–331.

ADAMOVIČ, Štefan. S Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 96, s. 1.

ADAMOVIČ, Štefan. Martin Rázus ako politik: (prednesené v Moravskom Lieskovom 14. augusta 1938). In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 103, s. 1.

A-moll. Nad nemocným. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 75, s. 3.

–an. Hold pamiatke Martina Rázusa. In Slovák, 1937, roč. 19, č. 190, s. 6.

Andrej Hlinka: Pohreb predsedu Slovenskej ľudovej strany bude v nedeľu. – Zúčastní sa ho predseda vlády dr. Hodža, vodca chorvátskej sedliackej strany dr. Maček. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 97, s. 1.

Antologia z Rázusovej poézie. In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 1, s. 10.

apl. Martin Rázus a obrana štátu. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 95, s. 6.

asp. /=Pakan, Alexander Samuel/. Sjazd slovenskej národnej strany: v znamení Rázusom hlásanej národnej jednoty. In Slovenský hlas, 1938, roč. 1, č. 185, s. 4.

Asp. /=Pakan, Alexander Samuel/. S Martinom Rázusom v Moravskej Ostrave. In Národnie noviny, 1936, roč. 67, č. 138, s. 1–2, pokr. č. 139, s. 2.

Asp. /=Pakan, Alexander Samuel/. Rázusova posledná činnosť literárna, choroba a ostatné chvíle života: pred svojou smrťou napísal novú knihu pod názvom Bombura. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 93, s. 3.

Asp. /=Pakan, Alexander Samuel/. Posledná cesta veľkého syna slovenského národa: desaťtisíce odprevadili telesné ostatky mŕtveho vodcu – Dojemná pieta Banskej Bystrice – Zástupy verných Slovákov plakali pri rozlúčke. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 95, s. 5.

(Asp.) /=Pakan, Alexander Samuel/. Bratislava uctila krásnym spôsobom pamiatku veľkého slovenského vodcu Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 109, s. 3–4.

(Asp.) /=Pakan, Alexander Samuel/. Prvá kniha o Rázusovi – v poľštine. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 148, s. 3.

(Asp.) /=Pakan, Alexandr Samuel/. Zahraničné noviny stále píšu o Rázusovi. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 106, s. 3.

BAKOSS, Ján. Umrúc, ešte hovorí… Ďalšia činnosť Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 98, s. 3.

BARČ–IVAN, Július. Za odpustenie prosím. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 100, s. 2.

BENIAK, Valentín. Chorý básnik. In Slovenské pohľady, 1937, roč.53, č. 8–9, s. 421–422.

BENIAK, Valentín. Smrť. In Slovenské pohľady, 1937, roč.53, č. 8–9, s. 422.

BENKO, Adam. Za mŕtvym Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 97, s. 1.

BENKO, Adam. Význam Martina Rázusa: (z reči povedanej v Pribyline 17. októbra 1937 vb predvečer 49. narodenín oslávenca). In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 123, s. 2, /pokr./ č. 128, s.2.

BOBEK, Władysław. Prehľadné dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : J. R. Vilímek 1939, 169 s.

BOR, Ján E./=Žatko, Ernest/. Dve najnovšie knihy Rázusove. In Pero, 1932, roč. 1, č. 7, s. 15.

BREIER, Ignác. Martin Rázus: tri rozhovory s ním bezprostredne pred jeho smrťou. In Pero, 1938, č. 5–6, s. 11–15.

Celá žurnalistika v republike oceňuje neuveriteľné dielo veľkého slovenského génia Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 94, s. 1.

CLEMENTIS, Vlado. Tragédia Martina Rázusa. In Slovenské zvesti, 1937 roč.2, č. 151, s. 1–2.

ČARNOGURSKÝ, Pavol pozri Dunajecký, O.

ČIERNY, J. ml. Pochopenie. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 98, s. 3.

–čka. Na Brezovej pod Bradlom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 115, s. 3.

Členstvo v literárnej porote. In Slovenské pohľady, 1937, roč.53, č. 11, s. 656.

–d–. Katolícko-evanjelický pomer. In Služba, 1937, roč. 1, č. 6, s.180–184.

DÉRER, Koloman. Spomienka na pohreb Martina Rázusa. In Slovenský denník, 1938, roč. 21, č. 181, s. 2.

DOBROTA, Andrej. Jeseň nad hrobom básnika Rázusa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 136, s. 5.

DVOŘÁK, Josef pozri Jdv.

Dr. B. /=Buday, Jozef/. Martin Rázus: Odkaz mŕtvych. Román. Vydal L. Mazáč. Praha – Bratislava 1936. In Kultúra, 1937, roč. 9, č. 2, s. 38.

Dr. – c. Národná púť k mohyle Rázusovej v B. Bystrici. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 86, s. 1.

Dr. Hodža uctil pamiatku posl. Rázusa. In Slovenská vlasť, 1937, roč. 19, č. 34, s. 1.

drk. Šarišskí akademici Martinovi Rázusovi. In Slovák, 1937, roč. 19, č. 192, s. 5.

Držať slovo: Hlinkova ľudová strana pripravuje Slovenskú národnú stranu aj o mandát Rázusov – teda už tretí. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 113, s. 1–2.

DUNAJECKÝ, O. In Slovák, 1937, roč. č. 124, s. 2.

ĎUROVIČ, Ján. Martin Rázus a slovenské evanjelictvo. In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 17, s. 331–332.

ek. Ako si uctili Rázusovu pamiatku v Kežmarku. In Slovenský hlas, 1938, roč. 1, č. 142*, s. 9.

ELČIN, Ado. Za Martinom Rázusom.: 18. októbra 1888 – 8. augusta 1937. Umĺkly struny.

In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 17 s. 325.

–er–. Ozvěna Rázusova projevu: „Martin, vopred sa hanbím a ľúto mi je Teba“. In A-ZET, 1937, roč./2/, č. 98, s. /2/.

Film o básnikovi Martinovi Rázusovi. In Robotnícke noviny, 1938, roč. 35, č. 99, s. 8.

Film o Martinovi Rázusovi. In Slovák, 1938, roč. 20, č. 98, s. 4.

GÁBRŠOVÁ, Mária. Spomienka na Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 100, s. 3.

GÁFRIK, Michal. Martin Rázus I.: osobnosť a dielo (1888–1923). Bratislava : Národné literárne centrum, 1998. 211. s.

GÁFRIK, Michal. Martin Rázus II.: osobnosť a dielo (1923–1937). Bratislava : Národné literárne centrum, 2000. 299. s.

GÁFRIK, Michal pozri aj Zborník Martina Rázusa 1.

GAŠPAR, Tido, J.: O význame Martina Rázusa.* In Slovenské pohľady, 1937, roč. 53, č.8-9, s. 423–433.

GAŠPAR, Tido, J.. Apoštol víťazného slovenského nacionalizmu: (prednesené v slovenskom rozhlase 17. októbra). In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 127, s. 1–2.

H. Rázus, Šrobár a „Hoj, zem drahá…“: osvedčenie dr. Vavra Šrobára. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 270, s. 2.

HARANTA, Ján. Na čerstvým rovom básnikovým. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 96, s. 3.

h–k. Južné Slovensko pamiatke Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 136, s. 5.

Hlinka 73 ročný. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 114, s. 2.

HLOŽKA, Ján. Nie, neumrel si, drahý môj básniku…: (k tragickej zvesti: Martin Rázus mrtvý.) In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 92, s. 2.

HLOŽKA, Ján. Pomoc slovenským spisovateľom! In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 96, s. 3.

HLOŽKA, Ján, Za Martinom Rázusom… In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 180, s. 2.

Hold pamiatke M. Rázusa. In Slovák, 1937, roč. 19, č. 190, s. 6.

HRONSKÝ, Jozef Cíger. Rázus – srdcom národa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 95, s. 3.

Hryzie ich svedomie? In Slovenská vlasť, 1937, roč. 19, č. 34, s. 1.

HUŠEK, Karol. Martin Rázus. Básnik a politik slovenský. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 180, s. 1.

CHORVÁTH, Michal. Nad poéziou Martina Rázusa. In Elán, 1938/1939, č. 7–8, s. 6–7.

CHROBÁK, Dobroslav. Rázus ako spisovateľ. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 92, s. 2.

Impozantný pohreb v Banskej Bystrici: Martin Rázus odpočíva na banskobystrickom evanjelickom cintoríne. Vyše desaťtisíc smútočného obecenstva. In Slovák, 1937, roč. 19, č. 181, s. 3.

JANOŠKA, Jur. Ešte Rázus a „Hoj, zem drahá“. In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 5, s.7.

JANOŠKA, Jur. Úplné osvetlenie vzniku básne „Hoj, zem drahá“. In Slovenský hlas, 1938, roč. 1, č. 30, s. 9.

JESENSKÝ, Janko. K smrti Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 92, s. 1.

jdv. /=Dvořák, Josef/. Literárne ceny na počesť Rázusovu. In Robotnícke noviny, 1937, roč. 34, č. 182, s. 3.

jdv. /=Dvořák, Josef/. Zriaďte múzeum Martina Rázusa. In Robotnícke noviny, 1937, roč. 34, č. 207, s. 4.

jdv. /=Dvořák, Josef/. V Moravskej Ostrave uctili M. Rázusa. In Robotnícke noviny, 1937, roč. 34, č. 238, s. 3.

(j.l.) /=Lanštiak, Ján/. Niekoľko chvíľ pri Rázusovom hrobe… In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 63, s. 2.

jl. Spomienkový večierok za Martinom Rázusom…In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 164, s. 9.

JM. Smútočná slávnosť za Martina Rázusa v Zariečí pri Púchove. In Národný hlásnik, 1937, roč. 3, č. 40, s. 7.

JURÍČEK, Ján. Martin Rázus: básnik a politika. Bratislava: Stimul, 1993, 249 s.

KADLEČÍK, Pavol. Pamiatke Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 110, s. 4.

KOCKA, Pavel. „Tomu moja pieseň slávou zazvoní.“ In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 17, s. 326–327.

KORČEK, Fero. Telo pochovali – ale duch žije naďalej medzi nami: veľká účasť na pohrebe Martina Rázusa v Brezne i v Banskej Bystrici – posledná cesta z domova. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 94, s. 3.

KORMAN, M.. Za Martinom Rázusom. In Robotnícke noviny, 1937, roč, 34, č. 183, s. 2.

KORMÚTH, Dezider. Slovník slovenských pseudonymov 1919–1944. Martin : Matica slovenská, 1974. 600 s.

KOSTOLNÁ, Eva. Martin Rázus (1888–1937). Martin : Matica slovenská, 1967. 37 s.

KOVAČKA, Miloš. Hodža a Martin? In Milan Hodža politik a žurnalista. Ed. Miroslav Pekník Bratislava : Veda, Vydavateľstvo SAV, 2008, s. 262–268.

KOZA MATEJOV, Jur. Rázusova najväčšia chyba alebo Pápež a jedna chudobná žena. In Pero, 1937/1938, roč. 6, č. 3, s. 2–3.

KOZA MATEJOV, Jur. Rázusova najväčšia chyba alebo Pápež a jedna chudobná žena. In

KRÁL, František. Pri hrobe Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 95, s. 1–2.

Krásne smútočné shromaždenie za Martinom Rázusom na Myjave. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 117, s. 1.

Krásne uctenie pamiatky M. Rázusa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 99, s. 1.

Krásne uctenie pamiatky M. Rázusa dr. M. Hodžom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 95, s. 1.

Krásny náhrobný kameň nad hrobom Martina Rázusa v Ban. Bystrici. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 127, s. 3.

KRIŽKA, A. Rázusova izba v Liptovskom muzeu? In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 107, s. 3. ISSN

KRIŽKA, A. Rázusova izba v Liptovskom muzeu? In Slovenský denník, 1937, č. 208, s. 6.

Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 149, s. 3–4.

Kš. Smútočné shromaždenie v Slovenskom Pravne. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 2, s. 3.

Kto klame a podvádza, s tým nie je radná spolupráca. In Slovenská vlasť, 1937, roč. 19, č. 44, s. 4.

Kto na Hlinkovo miesto? In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 97, s. 3.

KUČMA, Ivan. Milan Hodža a Martin? In Nový život Turca, 2006, roč. 15/46, č. 28, s. 15.

KUPČOK, Ľubomír. Film o Martinovi Rázusovi je už natočený… In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 49, s. 2.

KURTHA, V.H. O opravdivú národnú politiku: (M. Rázus a slovenská mládež). Bánovce nad Bebravou, Sdruženie slov. akademikov Štúrovho kraja v Bánovciach, 1937. 37 s.

KVETKO, Martin. Po mýlnych cestách!? In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 120, s. 1, /pokr./ č. 122, s. 2.

KYSUCKÝ, J.P. /=Pöstényi, Ján/. Nesnášanlivosť. In Kultúra, 1937, roč. 9, č. 2, s. 17–18.

L.N.Z. /=Zvěřina, L.N./: Martin Rázus mrtvý. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 180, s. 3.

Literárna pozostalosť Martina Rázusa. In Slovák, 1937, roč. 19, č. 203, s. 4.

Literárna pozostalosť Martina Rázusa. In Robotnícke noviny, 1937, roč. 34, č. 202, s. 3.

Literárna pozostalosť Martina Rázusa. In Slovenská politika, 1937, roč. 18, č. 206, s. 2.

Literárne dielo – Rázusov odkaz národu. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 94, s. 3.

Literárny súbeh o ceny Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 109, s. 3.

Lloydfilm natočil pohreb Martina Rázusa. In Robotnícke noviny 1937, roč. 34, č. 183, s. 6.

LUKÁČ, Emil Boleslav. Za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 94, s. 2.

LUKÁČ, Emil Boleslav. Chvíle duchovnej jednoty. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 97, s. 2.

m.: Tryzna za Rázusa v Trenčíne. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 95, s. 3.

m.k.: Pri „smrteľnej posteli“ Martina Rázusa. In Slovenský východ, 1937, roč. 19, č. 12, s. 5.

Na základinu Martina Rázusa pre podporovanie chudobných študentov prispeli. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 98, s. 3.

M.Th.M./=Mitrovský Thomka, Milan/. Rázus. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 116, s. 1.

Nové stanovy Matice slovenskej. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 52, s. 2.

MARTÁK, Ján. Po roku… In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 95, s. 2–4.

MEČIAR, Stanislav. Úvod. In Rázus, Martin: Výbor z poézie. Ed. Stanislav Mečiar. Praha – Bratislava: Leopold Mazáč 1939. 261 s.

MIKA, Andrej. Už niet proroka… In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 92, s. 2.

Min. predseda dr. Hodža zriaďuje dve veľké literárne ceny k ucteniu pamiatky M. Rázusa. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 182, s. 1.

MRÁZ, Andrej. Rázusov Pavel Beňo hľadá svoj svet. In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 1, s 3.

MRÁZ, Andrej. Posmrtná kniha Rázusova. In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 4, s. 8.

MRÁZ, Andrej. Milan Hodža a krásna literatúra*. In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 5, s. 1.

MRÁZ, Andrej. Martin Rázus. In Služba, 1939, roč. 3, č. 9, s. 265–272.

MRÁZ, Andrej pozri R–r

MRÁZ, Andrej – Šenšel, Ľudovít – Pauliny–Tóth, Ján. Martin Rázus, Bratislava 1939, 23 s.

Na vysvetlenie. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 65, s. 4.

Nástupcom M. Rázusa stal dr. J. Pauliny–Tóth. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 96, s. 3.

NÉMETH ČABIANSKY, Pavol. Na margo skutočnosti: Martinovi Rázusovi. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 77, s. 3.

–nk– . Na deň Sv. Martina pri Rázusovom hrobe. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 135, s. 1.

–nk– . Smútočné shromaždenie: Smútočné shromaždenie… /inc./ In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 28, s. 5.

nk. Poľská knižka o Martinovi Rázusovi. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 142, s. 9.

O Rázusovom mandáte. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 109, s. 3.

Odporná ľudácka demagógia. In Slovenské zvesti, 1937, roč. 2, č. 158, s. 4.

ONDREJOVIČ, Pavel. Tryzna v Cinobani. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 142, s. 3.

ORMIS, Ján V/ladimír/. Veľký spor o malý problém. In Slovenský hlas, 1938, roč. 1, č. 92, s. 9.

OSUSKÝ, Dušan. Evanjelická mládež uctila pamiatku Martina Rázusa v letnom tábore pod Sitnom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 95, s. 3.

OSUSKÝ, Samuel Štefan. Nad hrobom Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 95, s. 1.

Otvorený list Martinovi Rázusovi. O hrdých luteránskych bratoch v Nemecku, čo nehoria hitlerovským duchom. In Slovenské zvesti, 1937, č. 70, s. 1–2.

PAKAN, Alexander S. Pri Martinovi Rázusovi: (rozhovor o veciach, ktoré slovenskú a ev. verejnosť zaujímajú.) In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 57, s. 1–2.

PAKAN, Alex. S. Odpoveď na odpoveď: (k postrehom Martina Rázusa k replike dr. M. Slávika). In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 1, s. 9–10.

PAKAN, Alex. S. Za mŕtvym naším vodcom M. Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 93, s. 1–2.

PAKAN, Alex. S. Do nového roku bez Rázusa. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 1, s. 1–2.

PAKAN, Alex. S. Posledný Rázusov novinársky rozhovor. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 96, s. 4.

PAKAN, Alexander S. pozri asp.

Pamätná doska M. Rázusovi v rodnej Vrbici. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 112, s. 1.

Pamätná tabuľa na Rázusov rodný dom. In Robotnícke noviny, 1937, roč, 34, č. 216, s. 5.

Pamätná tabuľa Martinovi Rázusovi v Kežmarku. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 74, s. 3.

Pamätná tabuľa M. Rázusovi v Kežmarku. In Slovák, 1938, roč. 20, č. 140, s. 5.

Pamätnú tabuľu Martinovi Rázusovi v Kežmarku… In Slovenský hlas, 1938, roč. 1, č. 139*, s. 9.

Pamiatke Rázusovej venuje…/inc./ In Hlasy československé, 1937, č. 43, s. 4.

Panychída na pamiatku M. Rázusa v Lučenci. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 109, s. 4.

Panychídy za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 110, s. 3.

Pastorálna konferencia bratstvga seniorátu zvolenského bola dňa 25. mája…/inc./ In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 13, s. 266–267.

PAULINY–TÓTH, Ján. „Martin Rázus mŕtvy.“ In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 92, s. 1.

PAULINY–TÓTH, Ján. Martin Rázus. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 126, s. 1.

PAULINY–TÓTH, Ján. S chuťou do práce: prednesené v slovenskom rozhlase. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 126, s. 2.

PAULINY-TÓTH, Ján – MIKA, Andrej. Ďalšia činnosť Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 98, s. 1.

Pietna spomienka na Martina Rázusa. In Slovák, 1937, roč. 19, č. 195, s. 4.

Pietny večierok za Martinom Rázusom v Senici nad Myjavou. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 120, s. 3.

PIKULA, Jozef. Nad hrobom básnikovým. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 108, s. 3.

PIŠÚT, Milan. Básnický odkaz Martina Rázusa. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 181, s. 1.

PIŠÚT Milan. + Martin Rázus: 18. okt. 1888–8. aug. 1937. In Slovenské smery umelecké a kritické, 1937/1938, roč. 5, č. 1, s. 3–11.

PIVKO, Paľo. Akými nás chcel mať? In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 95, s. 1.

PODMAGURSKÝ. Bardejov. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 101, s. 2.

PONIČAN, Ján. Martin Rázus – proletár? In Slovenské smery umelecké a kritické, 1937/1938, roč. 5, č. 4, s. 148–150.

PÖSTÉNYI, Ján pozri Kysucký, J. P.

Poľské uctenie pamiatky Martina Rázusa. In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 1, s. 10.

Pražskí Slováci spomínajú Martina Rázus: z prejavu spisovateľa Ján Smreka. In Slovenský denník, roč. 20, č. 266, s. 3.

Pripravované tryzny a pietne oslavy. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 120, s. 3.

Pripravované tryzny a pietne oslavy. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 121, s. 3. Pripravované tryzny a pietne oslavy. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 122, s. 5.

Prítomný: Tryzna za Martinom Rázusom v Zariečí. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 119, s. 3.

Pútnikova predtucha smrti: (úryvok z Rázusovho Ahasvera). In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 180, s. 3.

RAPOŠ, Gabriel. Jedna z kytiek. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 97, s. 1.

RAPOŠ, Gabriel. Jeden z nekrológov. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 100, s. 1.

RAPOŠ, Gabriel. Len vždy pravdu! In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 66, s. 1. ISSN

RAPOŠ, Gabriel. Chválim a žalujem. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 110, s.1– 2.

RAPOŠ, Gabriel. Hrob sbližuje I.: (k 18. októbru, dňu narodenia Martina Rázusa.) In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 123, s. 1.

RAPOŠ, Gabriel. Hrob sbližuje II.: (k 18. októbru, dňu narodenia Martina Rázusa.) In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 127, s. 2.

RAPOŠ, Gabriel. Spomíname. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 128, s.1– 2.

RAPOŠ, Gabriel. Slovenská, či katolícka a evanjelická literatúra? In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 5, s. 87–88.

RAPOŠ, Gabriel. Nové časy ťažkej práce. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 118, s. 3.

RAPOŠ, Gabriel. Ako písal Martin Rázus svoju poslednú knihu. In Slovenský hlas, 1938, roč. 1, č. 181, s. 9, /pokr./ č. 182, s. 9.

RAPOŠ, Gabriel pozri Tríbeľ, Gašpar

RAPOŠ, Karol. Rozpomienky na Martina Rázusa. In Slovenské pohľady, 1937, roč. 53, č.8–9, s. 461–466.

RÁZUS, Martin. Hoj, zem drahá… In Slovenský týždenník, 1918, roč. č. 44, s. 3.

RÁZUS, Martin. Hoj, zem drahá… In Slovenské pohľady, 1938, roč. 54, č. 1. /faksimile/.

RÁZUS, Martin. V osudných chvíľach. In Národnie noviny, 1933, roč. 63, č. 32, s. 1.

RÁZUS, Martin. Martin Rázus o svojom diele. In Slovensko, 1935/1936, roč. 2, č. 5–6, s 84–86.

RÁZUS, Martin. Otvorený list na evanjelické kňazstvo slovenské. In Národnie noviny, 1935, roč. 65, č. 24, s. 1.

RÁZUS, Martin. Neporozumený: napísané deň pred smrťou. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č.117, s. 3.

RÁZUS, Martin. Novej vôle k životu! In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č.1, s. 1.

RÁZUS, Martin. Niekoľko poznámok. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 45, s. 1.

RÁZUS, Martin. Niekoľko slov ev. tlačovej kancelárii! In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 68, s. 1.

RÁZUS, Martin. Posledná známosť. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 92 s. 1.

RÁZUS, Martin. My dvaja. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 71, s. 3.

RÁZUS, Martin. Rázusov Odkaz mŕtvych. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 180, s. 3.

RÁZUS, Martin. Stretnutie: pamiatke svojich rodičov. In Slovenské pohľady, 1937, roč. 53, č. 3, s. 257–264.

RÁZUS, Martin. Stretnutie: pamiatke svojich rodičov. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 68, s. 2, /pokr./ č. 71, s. 2.

RÁZUS, Martin. Písať či nepísať kázne? In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 1, s. 3–5.

RÁZUS, Martin. Šetriť, čo nám dané. In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 2, s. 21–23.

RÁZUS, Martin. Sila nábožnej piesne a modlitby. In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 3, s. 42–44.

RÁZUS, Martin. Evanjelický svetonázor a naša inteligencia. In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 4, s. 62–64.
RÁZUS, Martin. Je potrebná kritika v cirkvi? In C
irkevné listy, 1937, roč. 51, č. 6, s. 106–108.

RÁZUS, Martin. Nemocný brat Rázus kňazskej konferencii bratstva zvolenského…/inc./ In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 11, s. 226.

RÁZUS, Martin. My vyzdvihli sme zásadu osobitnosti slovenského národa…/inc./ In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 126, s. 4.

RÁZUS, Martin. Výbor z poézie. Ed. Stanislav Mečiar. Praha – Bratislava: Leopold Mazáč 1939. 261 s.

RÁZUS, Martin. Sochár a čas. Ed. Vladimír Petrík. Bratislava : Tatran 1968. 356 s.

RÁZUS, Martin ml. O mojom otcovi. In Zborník Martina Rázusa 1. Ed. Michal Gáfrik. Liptovský Mikuláš: pre Spolok Martina Rázusa vydala G.A.G. – spol. s. r. o. Banská Bystrica, 2003. s. 9–37.

Rázusov „Odkaz mŕtvych“ po poľsky. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č.93, s. 1.

Rázusov večer v Komárne. In Slovák, 1937, roč. 19, č. 209, s. 4.

Rázusova oslava v Leviciach. In Národný hlásnik, 1938, roč. 4, č. 1, s. 2.

Rázusove literárne ceny. In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 1, s. 10.

Rázusove literárne ceny udelené. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 176, s. 3.

Rodný Liptov dojemne uctil pamiatku Rázusovu. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 123, s. 1–2.

ROCH, J. K prednáške spisovateľa Smreka o Rázusovi. In Slovenský denník, roč. 20, č. 270, s. 2.

ROLKO, Vladimír. Ozveny: pamiatke Rázusovej. In Slovenské pohľady, 1937, roč. 53, č. 8–9, s. 460–461.

ROLKO, Vladimír. Podivná exegéza. In Služba,1938, roč. 2, č. 3, s. 92–93.

ROLKO, Vladimír. Glosy. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 98, s. 3.

ROLKO, Vladimír. Príznaky našich skutočností. In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 11, s. 210–212.

Rozpomienka na M. Rázusa v Hlohovci. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 36, s. 4.

R–r. /=Mráz, Andrej/. Rázusova báseň Hoj, zem drahá… In Slovenské pohľady, 1938, roč. 54, č. 1, s. 51–52.

Rub a líce. In Slovenské pohľady, 1937, roč. 53, č. 8–9, s. 526–527.

RUPPELDT, Fedor. „Nerobte Ulster“ a iné heslá Martina Rázusa. In Slovenský denník, 1935, roč. 18, č. 119, s. 3.

RUPPELDT, Fedor. Otvorený list priateľovi Martinovi Rázusovi. (1): na jeho prejav o sebe v Národných novinách č. 57 z 15. mája t. r. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 114, s. 2.

RUPPELDT, Fedor. Otvorený list priateľovi Martinovi Rázusovi. (2): na jeho prejav o sebe v Národných novinách č. 57 z 15. mája t. r. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 115, s. 2.

RUPPELDT, Fedor. Otvorený list priateľovi Martinovi Rázusovi. (3): na jeho prejav o sebe v Národných novinách č. 57 z 15. mája t. r. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 119, s. 2.

RUPPELDT, Fedor. Posledný pozdrav bratovi Rázusovi zo Škótska. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 191, s. 2.

RÚFUS, Milan. Keď povieš: Rázus. In Zborník Martina Rázusa 1. Ed. Michal Gáfrik. Liptovský Mikuláš: pre Spolok Martina Rázusa vydala G.A.G. – spol. s. r. o. Banská Bystrica, 2003. s. 7–8.

–ský. V Novom Meste nad Váhom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 115, s. 3.

SLÁVIK, Michal. „Odpoveď na odpoveď.“ In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 2, s. 27.

Slávnosť pri hrobe Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 130, s. 2.

Slováci, Slovenky z Gemera. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 29, s. 2.

Slovenská Banská Bystrica a ôsmy august 1937. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 95, s. 5.

Slovenský národ sa slávne rozlúčil so svojim veľkým synom – M. Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 94, s. 5.

SMREK, Ján. Za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 93, s. 1. ISSN

SMREK, Ján. Básnik – apoštol a bojovník – gentleman. In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 1, s 3.

SMREK, Ján. Martin Rázus ako človek. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 125, s. 1–2.

SMREK, Ján. K histórii Rázusovej básne „Hoj, zem drahá“. In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 4, s. 11.

SMREK, Ján. Teraz sa vraciam ešte…/inc./ In Elán, 1937/1938, roč. 8, č. 5, s. 7.

Smútočná schôdzka Sdruženia ev. mládeže v Bratislave. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 126, s. 2.

Smútočné oslavy za M. Rázusom v Moravskom Lieskovom. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 99, s. 3.

Smútočné shromaždenie. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 40, s. 3.

Smútočné shromaždenie… /inc./ In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 34, s. 3.

Smútočné shromaždenie bude… /inc./ In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 10, s. 5.

Smútočné shromaždenie bude… /inc./ In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 30, s. 4.

Smútočné shromaždenie v Krnej… /inc./ In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 31, s. 5–6.

Smútočné shromaždenie za M. Rázusom… /inc./ In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 37, s. 5.

Smútočné shromaždenie za M. Rázusom v Turanoch. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 7, s. 5.

Smútočné shromaždenia. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 125, s. 3.

Smútočné shromaždenia. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 33, s. 3.

Smútočné shromaždenia. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 37, s. 5.

Smútočné shromaždenia budú:… /inc./ In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 32, s. 3.

Smútočné shromaždenia budú:… /inc./ In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 39, s. 3.

Spolok podtatranských akademikov…In Slovák, 1937, roč. 19, č. 195, s. 5.

Spomienka na Martina Rázusa na Bystričke pri Turč. Sv. Martine. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 106, s. 3.

Spomienka na 50. výročie narodenia Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 125, s. 4.

Spomienkový večer za M. Rázusom v Pribyline. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 135, s. 2.

Spomienkový večierok na M. Rázusa v Bánovciach. In Slovák, 1937, roč. 19, č. 194, s. 5.

Stodola, Emil: Za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 92, s. 2.

Súbeh na literárnu cenu Rázusovu. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č.138, s. 3.

Súbeh na literárnu cenu Rázusovu. In Slovenské smery umelecké a kritické, 1937/1938, roč. 5, č. 2, s. 80.

ŠENŠEL, Alex. Tryzna za Martinom Rázusom v Holíči. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 95, s. 3. ISSN

ŠENŠEL, Ľudovít. Kázeň nad mŕtvym Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 94, s. 1–2.

ŠKROVINA, Otto. Bratia Slováci, podajme si ruky. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 92, s. 2.

ŠKROVINA, Otto. Nad hrobom Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 95, s. 3.

ŠKROVINA, Otto. Spomíname: pri spomienke na smrť Martina Rázusa v Banskej Bystrici dňa 14. augusta 1938. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 97, s. 4.

ŠLOSIARIK. Pietna slávnosť v Košiciach. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 121, s. 3.

ŠROBÁR, Vavro pozri H.

ŠTEFÁNEK, Anton. Poznámky k psychológii volieb. In Prúdy, 1925, roč. 9, s. 252.

–tan–/=Nižňanský, Jozef/. Martin Rázus vo filme. In A-ZET, 1937, roč./2/, č. 266, s. 3.

tky. Krásny náhrobný kameň nad hrobom Martina Rázusa v Ban. Bystrici. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 127, s. 3.

Tklivý pohreb básnika Martina Rázusa. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 181, s. 1.

TOMKO, Pavel. Na hrobe Martina Rázusa. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 95, s. 1.

TOMKO, Pavel. K smutnému výročiu 49. narodenín Martina Rázusa: (z jeho života a diela). In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 123, s. 1, /pokr./ č. 124, s. 2, č. 125, s. 2, č. 127, s. 2, č. 129, s. 2.

TOMKO, Pavel. Evanjelici – katolíci: (k poslednému nedorozumeniu). In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 6, s. 108–112.

TOMKO, Pavel. Básnikova cesta. In Cirkevné listy, 1937, roč. 51, č. 15, s. 291–295.

TRÍBEĽ, Gašpar /=Rapoš, Gabriel/. Keby… In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 126, s. 4.

Tryzna vo Veľkom Krtíši. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 2, s. 3.

Tryznu za Martina Rázusa…In Slovák, 1937, roč. 19, č. 190, s. 5.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 112, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 113, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 116, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 119, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 125, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 128, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 129, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 136, s. 5.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 137, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 138, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 139, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 141, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 142, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 144, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 145, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 147, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 148, s. 3.

Tryzny za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 150, s. 3.

Tryzny a spomienkové večery za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 123, s. 3. ISSN

Tryzna za Martinom Rázusom v Krajnom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 125, s. 3. ISSN

Tryzny za Martinom Rázusom: Banská Štiavnica za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 121, s. 3. ISSN

Tryzny a spomienkové večery za Martinom Rázusom. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 124, s. 2.

UHLIARSKY, Vlastimil. Čo sa čakalo – ale čo sa o Rázusovi nepovedalo. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 99, s. 1.

UHRIN, Pavol. Album literárnych pamiatok. Martin, Matica slovenská 1983, 400 s.

Všetky noviny vyzdvihujú dielo Martina Rázusa.In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 94, s. 2.

Ústredný výbor Slovenskej ligy v Amerike o slovenských otázkach. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 136, s. 3.

V Kostolných Moravciach… In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 33, s. 3.

Verejné shromaždenie… In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 37, s. 5.

V Mýte… In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 34, s. 5.

Výsledok súbehu o Rázusove ceny. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 136, s. 3.

X.Y. Jan Wantula: „Ks. Martin Rázus“: Warszawa 1937, 18 strán, odtlačok „Głosu evang.“ Cena neudaná. In Služba,1938, roč. 2, č. 3, s. 91–92.

(V.S.). Nad čerstvým hrobom. In Slovenský denník, 1937, roč. 20, č. 180, s. 2.

Základ k „Rázusovej izbe“ položený. In Slovenská politika, 1937, roč. 18, č. 224, s. 2.

Základ „Rázusovej izby“ v Liptovskom muzeu v Ružomberku položený. In Slovák, 1937, roč. 19, č. 224, s. 4.

Z boja o poslanecký mandát. In Slovenská vlasť, 1937, roč. 19, č. 41, s. 2.

Z Rázusovho večera v Komárne. In Slovenský juh, 1937, roč. 11, č. 50, s.2.

Zasvätili sme prvé výročie smrti Martina Rázusa: pietna spomienka na Martina Rázusa na bystrickom cintoríne. – Verejné ľudové shromaždenie na Striebornom námestí. – Sjazd Slovenskej národnej strany. – Veľká účasť. – Povznesená nálada. – Jednota myslí. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 96, s. 1–2.

Základina Martina Rázusa pre chudobných študentov. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 95, s. 3.

Na základinu Martina Rázusa pre podporovanie slovenských študentov prispeli…/inc./ In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 98, s. 3.

Na základinu Martina Rázusa pre podporovanie slovenských študentov prispeli…/inc./ In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 99, s. 2.

Na základinu Martina Rázusa pre podporovanie slovenských študentov prispeli…/inc./ In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 100, s. 2.

Na základinu Martina Rázusa pre podporovanie slovenských študentov prispeli…/inc./ In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 101, s. 3.

Na základinu Martina Rázusa pre podporovanie slovenských študentov prispeli…/inc./ In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 102, s. 2.

Zborník Martina Rázusa 1. Ed. Michal Gáfrik. Liptovský Mikuláš: pre Spolok Martina Rázusa vydala G.A.G. – spol. s. r. o. Banská Bystrica, 2003. 76. s.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 110, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 112, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 115, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 116, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 117, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 119, s. 5.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 121, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 122, s. 5.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 123, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 124, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 125, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 144, s. 3.

Zo Slovenskej národnej strany. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 2, s. 3.

Zúfalý hlas poslanca Rázusa. In Slovenská vlasť, 1937, roč. 19, č. 22, s. 1.

ŽARNOV, Andrej. Rázus. In Národnie noviny, 1937, roč. 68, č. 122, s. 3.

ŽARNOV, Andrej. Za Martinom Rázusom. In Slovenské smery umelecké a kritické, 1937/1938, roč. 5, č. 1, s. 2.

Žatko, Ernest pozri Bor, Ján E.

Pripravené pre medzinárodnú vedeckú konferenciu

Martin Rázus – politik, spisovateľ a cirkevný činiteľ

Martin, 26.–27.6.2008

Miloš Kovačka

e-mail: milos@kovacka.com

Leave a Reply